Som Sofia

Sofia hovorí o tom, aké škodlivé pre ňu bolo potláčanie vlastnej identity, a opisuje cestu k sebaprijatiu. Priblíži nám aj svoje pocity ohľadom návrhu zákona, ktorý mal tranzíciu zakázať.

Ako malá som mame ukradla šminky, ktoré som jej kompletne zničila, a keď sa ma pýtala, čo to má znamenať, vysvetlila som jej, že som sa len hrala na indiánov… pretože som sa za to hanbila. Dlho som so sebou bojovala, snažila sa potlačiť svoje skutočné ja a čo najviac zapadnúť. Skúšala som aj posilňovať a vyzerať čo najmužnejšie, aby ma tie nutkania a pocity prešli, ale nestalo sa tak. Roky som preto trpela ťažkými depresiami, mávala samovražedné myšlienky a pre okolie som bola doslova nezvládnuteľná. Svoje ja som odpísala a s vysokoškolským titulom som robila neadekvátnu prácu, pretože som sa nenávidela a považovala sa za menejcennú.

So svojou situáciou som sa zverila najlepšej priateľke, ktorej som povedala, že už ďalej naozaj nevládzem. Mala som vtedy dvadsaťpäť rokov. Pochopila ma, podporila a ja som začala chodiť von ako žena. Bola to pre mňa neopísateľná radosť. Dovtedy som si žila svoj „sen“ len doma v zamknutej izbe. Po čase nás prestalo baviť chodiť von len vo dvojici, tak som sa postupne zdôverila viacerým kamarátom. Coming-out som riešila postupne a pomaly. Najskôr som to povedala najbližším priateľom, neskôr rodine. Keďže ma moji priatelia podporili a neodsúdili, naberala som sebavedomie, ktoré mi veľmi chýbalo. Moji rodičia zobrali môj coming-out veľmi chápavo a pozitívne a tešili sa, že konečne nemám samovražedné sklony, depresiu a úzkosti, a zároveň pochopili, prečo som predtým bývala často podráždená a nevrlá.

V dvadsiatich siedmich rokoch som si uvedomila, že už nedokážem žiť s dvomi identitami a neustále ich striedať. Chcela som naplno používať len jednu. Tú, s ktorou som stotožnená už od detstva. Jediné, čo som musela spraviť, aby som bola šťastná, bolo prekonať pocit hanby a prijať sa. K tomuto prijatiu mi pomohli sedenia s psychologičkou v inPoradni, ku ktorej som sa dostala z podpornej skupiny pre transrodových ľudí. Chodila som k nej asi tri mesiace raz týždenne a moje sebaprijatie sa nenápadne dostávalo do normálneho a zvládnuteľného stavu. Začala som byť oveľa vyrovnanejšia a prestala som si pripadať ako zbytočný človek. Konečne som sa dokázala vnímať ako plnohodnotná osoba s perspektívou.

Minulý rok som začala s hormonálnou terapiou a odvtedy si bežne hovorím, ako veľmi milujem svoj život. Žijem vo svojom skutočnom ja a nič nepredstieram.

Pred rokmi som snívala o tom, ako sa zabijem a narodím sa ako dievča. Sebaprijatím a prácou na sebe som sa k tomu dostala aj bez samovraždy. Nechcem si ani len predstaviť, ako by to dopadlo, ak by mi bola tranzícia znemožnená. Svoj život som nenávidela, čo sa odrazilo na všetkom okolo mňa. Na práci, vzťahoch s priateľmi aj rodinou. Maskulinita mi na sebe odmalička prekážala, mala som pocit, že mi život nesmierne ukrivdil, stala sa mi neprávosť a bola som preto strašne zúfalá. Ak by som ďalej hrala toto divadlo, skončila by som na ťažkých antidepresívach a liekoch.

Tento rok hlasovali politici o návrhu zákona, ktorý mal tranzíciu zakázať a nazýval mňa a iných transrodových ľudí deviantmi. Cítila som sa ohrozená a prekvapená tým, ako môže vôbec niekto takto hlasovať a spochybňovať medicínu a moje prežívanie. Verím, že podobné návrhy ako tento sa zo strany politikov už nezopakujú. Tranzícia je pre ľudí ako ja nevyhnutný proces a dáva dôvod žiť.