Samuel je 20-ročný transrodový muž z Nitry. Vyštudoval gymnázium a chce sa stať učiteľom. Žije s rodičmi a súrodencom, coming-out pred rodinou urobil ako 14-ročný. Tento rok v januári začal s hormonálnou terapiou. Má rád hudbu, výtvarné umenie, literatúru, hrá stolný tenis a počítačové hry.

Samuel hovorí, že už od detstva vedel, že je chlapec, a priblíži nám svoje skúsenosti s coming-outom v škole.


„Čakal som, že keď vyrastiem, budem ako každý iný chlapec.“


Stretávam sa s názorom, že deti a tínedžeri nemôžu poznať svoju rodovú identitu, že sme iba zmätení a že nás to prejde. Ja som však vždy seba samého vnímal ako chlapca a svojím správaním som to dával najavo.

Keď som v siedmich rokoch na základnej škole spolužiačke povedal, že som chlapec, začuli to aj ďalší spolužiaci a vysmiali ma. Bol som z toho zmätený a cítil som sa dosť ponížene a vylúčene. Fyzickým rozdielom medzi pohlaviami som nerozumel. Svoje telo som považoval za mužské, ibaže telesne zaostalé, ešte nevyvinuté. Čakal som, že keď vyrastiem, budem ako každý iný chlapec.

Mal som to šťastie, že rodičia ma nikdy veľmi netlačili do roly, do ktorej som jednoducho nezapadal. V detstve ma nechávali obliekať si viac-menej, čo som chcel, hrať sa s hračkami, s akými som chcel. Na coming-out neskôr stačilo iba toľko, že som povedal, aby ma oslovovali menom Samuel a v mužskom rode. Na toto nové oslovenie si síce niekoľko rokov museli zvykať, ale plne ma prijali.

Nie všetci však boli takí chápaví. Napríklad moja všeobecná lekárka rodičov od mojich trinástich rokov presviedča, že ma majú prevychovať a nesmú mi dovoľovať obliekať sa maskulínne. Keď na mňa pozerá, vidím na nej zhnusenie. I keď je to lekárka a autorita, od ktorej by človek čakal, že sa predsa vyzná a vie, čo je pre pacienta najlepšie, rodičia na jej slová nikdy nedali. Aj naďalej ma nechali byť samým sebou a nad lekárkou len prevracali očami. Rodičia vnímali moje potreby a robili to, čo cítili, že je pre mňa dobré. Som im za to nesmierne vďačný.

Samuel je 20-ročný transrodový muž z Nitry. Vyštudoval gymnázium a chce sa stať učiteľom. Žije s rodičmi a súrodencom, coming-out pred rodinou urobil ako 14-ročný. Tento rok v januári začal s hormonálnou terapiou. Má rád hudbu, výtvarné umenie, literatúru, hrá stolný tenis a počítačové hry.

Keď som nastúpil na gymnázium, nemal som v pláne robiť coming-out. Mal som negatívne skúsenosti zo základnej školy, kde po mne škaredo pokrikovali, posmievali sa mi, urážali ma, pľuli na mňa z poschodia. Najviac ma na tom zamrzelo, že triedna učiteľka k tomu povedala rodičom len toľko, že je to moja chyba a môžem si za to sám svojím výzorom.

Na strednej škole som čakal niečo podobné. Som veľmi rád, že som sa mýlil. Maximálne som občas započul na chodbe rozhovory typu: „To je chalan alebo baba?“, prípadne tipovanie jednej z týchto možností. Mal som v pláne venovať sa v škole čisto učeniu, veď na to škola je, s nikým sa nebaviť a nejako tie štyri roky pretrpieť. To, že ma učitelia a spolužiaci oslovovali v ženskom rode a pripísaným menom, ktoré mne osobne znie ako vulgarizmus, bolo pre mňa priam neznesiteľné. Napriek tomu, že samotná učebná stránka vyučovania ma veľmi bavila, navštevovanie školy mi bolo nepríjemné preto, ako ma bralo okolie. Ako niekoho, kým som nikdy nebol.


„Nikto s tým v škole nemal problém. Bola to obrovská úľava a hneď som sa cítil oveľa príjemnejšie.“


V 3. ročníku som teda spravil coming-out. Pomohla mi s ním mama, a to tým, že ma predbehla a na rodičovskom združení povedala triednej učiteľke, že som transrodový. Na druhý deň mi triedna povedala, že som si vybral pekné meno, a potom sme spolu riešili coming-out ostatným učiteľom a spolužiakom. Školská psychologička učiteľom vysvetlila, čo to transrodovosť je, a ako ma teda majú oslovovať. Od nasledujúceho dňa ma už aj rovno oslovovali v rode a menom, ktoré som si zvolil. Čo sa týka spolužiakov, na triednickej hodine v čajovni som to niekoľkým z nich povedal. Reagovali tak, že to tušili, ale nechceli sa ma na to pýtať a čakali, kým coming-out spravím sám. Spoločne sme premysleli, čo so zvyškom triedy. S triednou sme sa dohodli, že ma na konci jednej z jej hodín vyvolá a napíšem na tabuľu, že som transrodový, majú ma volať Samuel a oslovovať v mužskom rode. Nikto s tým nemal problém. Bola to obrovská úľava a hneď som sa v škole cítil oveľa príjemnejšie. Na začiatku štúdia by mi ani vo sne nenapadlo, že na jeho konci budem spolupracovať so školskou psychologičkou pri podpore ostatných transrodových ľudí v škole a že budem v tejto spolupráci pokračovať i po skončení štúdia. Mám veľkú radosť z toho, že môžem podporiť ďalších ľudí ako ja a že sa v mojej škole môžu transrodoví ľudia cítiť dobre.


Samuel nám svojím príbehom pripomenul, že niektoré transrodové deti vedia vyjadriť svoju identitu už v detstve, a že to najlepšie, čo môže rodič urobiť, je dieťa akceptovať a nechať ho byť samým sebou. Samuelov príbeh nám tiež ukázal, že mladý človek sa cíti v škole príjemne iba vtedy, ak ho oslovujú menom a v rode preňho prirodzeným.


Článok vznikol v rámci projektu Increasing of Resilience of the Trans Community in Slovakia s finančnou podporou ILGA-Europe.