Som Richard

Richard hovorí o tom, že pre zmenu dokladov musel podstúpiť nechcenú operáciu, a o tom, že byť transrodový Róm preňho znamenalo vylúčenie z oboch komunít naraz, rómskej aj LGBT.

Jedným z najťažších momentov mojej tranzície bolo podstúpenie nútenej kastrácie – operačného výkonu odstránenia vnútorných pohlavných orgánov. O tento zákrok som – ako mnoho iných transrodových ľudí – záujem nemal. Je to operácia, o ktorej som vedel, že má zdravotné riziká a že sa ňou moje telo navonok nijako nezmení.

Mal som na výber z dvoch možností – podstúpiť zákrok a byť sám sebou aj v dokladoch alebo žiť bez zmeny dokladov. Jedna bola zlá a tá druhá ešte horšia. Vďaka hormonálnej terapii ma spoločnosť vnímala ako muža, ale v dokladoch som mal uvedené ženské pohlavie, meno a priezvisko. To spôsobovalo rôzne nepríjemné situácie, napríklad pri vybavovaní na úradoch, kde som musel ponižujúco dokazovať, že som to naozaj ja.

Pracovníčka pošty mi napríklad odmietla vydať balík, keďže bol odoslaný na ženské meno (ktoré som mal v dokladoch) a pred sebou videla muža. Snažil som sa jej vysvetliť situáciu. Začala kričať na celú pobočku, že čo za nezmysly si vymýšľam a že mi balík nevydá. Zavolal som si vedúcu pobočky a situáciu sme išli riešiť do jej kancelárie. Tá mala tiež pochybnosti. Už som nevedel, ako ju donútiť počúvať ma, tak som sa jej spýtal, či jej mám ukázať genitálie. Mal som veľa podobných zlých skúseností a vyčerpávalo ma to.

Jediným spôsobom, ako som si mohol zmeniť doklady na mužské, bolo podstúpenie operácie. Bola to podmienka lekára vystavujúceho posudok, ktorý som na to potreboval. Tento nechcený zákrok mi dodnes spôsobuje zdravotné nepríjemnosti. Hospitalizáciu som psychicky prežíval veľmi zle a zanechalo to vo mne traumu.

Napriek negatívnym skúsenostiam bola pre mňa tranzícia životne dôležitá. Teraz žijem dobrý život, mám miesto, kam patrím, mám prácu a našiel som lásku. Dnes mám všetko to, o čom som si myslel, že nikdy mať nebudem.

Som transrodový Róm. Pre Nerómov som často len degradovaný cigán a pre Rómov zasa nie som „pravý“ Róm, pretože som sa rozhodol žiť inak, ako kážu rómske tradície a pravidlá mojej rodiny.

V rómskej kultúre je téma inakosti tabu, obrovský hriech a nesmierna hanba pre rodinu. Ako tínedžera ma brat raz náhodou videl bozkávať sa s dievčaťom a zažil som teror. Preto som nikdy ani nemal možnosť otvoriť doma tému svojej identity. Vedel som, že by ma čakalo iba násilie, a tak som sa veľmi dlho pre pokoj v rodine snažil sám seba popierať.

Nikto nechce zažiť odmietnutie rodinou a pocit, že musí odísť. Vždy som však vedel, že to takto dopadne, a preto som si od toho „škandálu“ s bozkávaním dievčaťa začal vytvárať stratégie, ako sa osamostatniť a odstrihnúť od správania rodiny, ktoré mi ubližovalo. Bola to jediná možnosť.

Keď som sa kedysi chcel zoznámiť s ľuďmi z queer komunity, stretával som sa s odmietnutím pre to, že som Róm. Nikam som nepatril a cítil som sa sám. Tieto nepríjemné skúsenosti ma však doviedli k tomu, že som začal pracovať v centre PRIZMA. Je pre mňa veľmi dôležité, aby queer Rómovia a Rómky vedeli, že u nás ich vypočujeme a že vytvárame prostredie, v ktorom sa môžu cítiť bezpodmienečne prijatí.