Som Paula

Paula vo svojom príbehu hovorí, že jej cestu k tranzícii ovplyvnili nepriateľské reakcie okolia a že jej pomohlo, keď stretla inú transrodovú ženu. Opisuje tiež svoje skúsenosti so sexuálnym obťažovaním.

Svojej identity som si bola vedomá od útleho detstva. Páčili sa mi dievčenské hračky, vždy som obdivovala ženské postavy v rozprávkach a filmoch. V prvých rokoch základnej školy som si začala uvedomovať, že nie som celkom všedná a za svoju inakosť som sa začala hanbiť. Keď som bola staršia a začala sa zapájať do kolektívov, začala som si všímať akési nepochopenie, často až výsmech zo strany ostatných detí alebo aj učiteľov a vedúcich. Spomínam si, že som na druhom stupni ZŠ zaplietla spolužiačke vrkoč. Keď to zbadala vyučujúca, s výsmechom a nahlas na celú triedu skonštatovala, že som sa mala narodiť ako dievča. Pamätám si, ako sa všetci začali smiať. To bol asi jeden z prvých silných momentov, ktoré ma postupne doviedli k uzatváraniu do seba a snahe zapadnúť. To sa striedalo s fázami vehementnej revolty, napríklad na strednej, v ktorých som sa výstredne maľovala a obliekala.

Spomínam si na obdobie, v ktorom som začala premýšľať o tranzícii a budúcnosti. Bolo to na začiatku štúdia na vysokej škole, keď som sa odsťahovala z rodného mesta do Bratislavy. Vŕtalo mi to v hlave asi rok a stále rada spomínam na okolnosti, vďaka ktorým som sa definitívne rozhodla. Pri cestovaní som zažila pár situácií, ktoré mi otvorili oči. Prvýkrát v živote som mala príležitosť stretnúť transrodovú ženu. Občas sa v spomienkach vraciam k tomu dňu, vybavujem si ten prelomový moment. Bola som s kamarátkou stopom v Berlíne. Sedela som v záhrade s barom, pila kávu a pozorovala, čo sa deje okolo. V jednej chvíli sa tam objavila dievčina, mala dredy ako ja, károvanú košeľu, voľné rifle a tlačila bicykel. Len tak som o ňu zavadila očkom, neprišla mi až taká pútavá. Podchvíľou prišla ku mne a viedla celkom dlhý rozhovor s jedným chalanom z baru. A zrazu, asi po polhodine, som si všimla, že má ohryzok. Ostala som úplne šokovaná. Celú som si ju znova premerala, započúvala sa do jej hlasu, podrobne preskúmala každú črtu jej tváre a vyrazilo mi to dych. Zrazu som pred sebou videla neskutočne krásnu a vznešenú bytosť. Viem, že to možno znie ako úplné klišé, ale v tej chvíli som si hovorila: „Vidíš, to by si mohla byť ty, keby si nemala strach.“ Bol to asi najsilnejší moment za dlhý čas. V tej chvíli som presne vedela, čo chcem.

Keď som sa vrátila z ciest, začala som tranzíciu. Občas si hovorím, že by som sa chcela vrátiť späť v čase s týmto zmýšľaním a gurážou, aby som sa chopila iniciatívy omnoho skôr. Spätne už chápem, z čoho môj strach a úzkosť vyplývali. Nepriateľstvo, ktoré som zažívala a ktoré zažívajú všetky transrodové ženy, pramení z rodovej nerovnosti a v spoločnosti hlboko zakoreneného presvedčenia, že ženy sú menej ako muži. Vidím, že je pre mnohých nepochopiteľné a neprijateľné, že by sa „muž chcel stať ženou“. Mám pocit, že mnohé ženy a dievčatá v mojom okolí si svoje nerovné postavenie neuvedomujú. Keďže som mala možnosť okúsiť obe roly, môžem povedať, že po všetkých stránkach to majú ženy omnoho ťažšie. Na druhej strane som rada, že žijem v čase, keď sa o týchto veciach viac hovorí a začínajú sa meniť.

V období, keď som začínala prvýkrát zvažovať tranzíciu, som sa dlho psychicky pripravovala na to, čo bude. Očakávala som to najhoršie. Snažila som sa zmieriť s tým, že prídem o veľa priateľov, rodina to neprijme, mnoho ľudí bude voči mne nepriateľských a podobne. Určite sa moje očakávania do istej miery naplnili, ale nie je to ani zďaleka také zlé, ako som predpokladala. Čo ma však prekvapilo, bola pozornosť, ktorej sa mi začalo dostávať.

Často musím znášať mužov, ktorí mi, či už v reálnom živote alebo na sociálnych sieťach, dávajú nemiestne návrhy, posielajú vulgárne fotky alebo ma inak sexuálne obťažujú. A nie som výnimka. Títo páni sú v našej komunite, medzi mojimi sestrami, dobre známi. Svoju náklonnosť voči nám ale nie sú ochotní zverejniť. Sama som zažila takých, ktorí na verejnosti veľmi hlasno vyjadrovali svoje nenávistné postoje voči LGBT ľuďom, ale v súkromí priam perverzne vyhľadávali dievčatá ako my. Mnohí z tých, čo ma obťažovali, majú dlhoročné vzťahy, manželky, deti – žijú „tradične“. O čo krajšie by bolo žiť v spoločnosti, v ktorej majú miesto rozmanité partnerské vzťahy, ľudia môžu byť autentickí a nemusia skrývať svoje preferencie ani vtedy, ak by išlo o vzťah s transrodovým dievčaťom.