Som Lukáš

Lukáš rozpráva vo svojom príbehu, aké je byť trans a venovať sa športu a ako ho prijali najbližší.

Veľmi rád športujem. Za sedem aktívnych rokov v športe som vyhral mnoho zahraničných aj domácich súťaží, niekoľkokrát majstrovstvá Slovenska a tri roky som patril do reprezentácie. Nechcem, aby sa na tieto výsledky zabudlo len preto, že si zmením meno a rod. Tie výsledky sú stále moje a stáli ma mnoho práce. Raz som čítal o športovcovi, ktorý prešiel tranzíciou a všetky jeho úspechy mu boli odobraté len preto, že sa už volal inak. Nerozumiem, prečo by mali byť transrodoví ľudia v športe problém. Je mnoho pravidiel, ktoré sa musia dodržiavať. Každý šport má tie svoje a myslím si, že aj pre transrodových ľudí je v ňom miesto.

Hoci už nešportujem súťažne, ale len pre svoje potešenie a zdravie, stále mám mnoho otázok a obáv. Ako urobiť coming-out pred celým kolektívom? Čo ak s tým tréner nebude súhlasiť? Do akej šatne mám ísť? Budú s tým súhlasiť aj ostatní? Budem sa radšej sprchovať už len doma? Tieto otázky by sa niekomu mohli zdať banálne. Veď predsa každý vie, do akej šatne má ísť. Pre mňa, človeka v tranzícii, to však až také jednoduché nie je. Pri pohľade na mňa a moje telo ľudia nemusia vidieť to, čo vidím ja vo svojom vnútri.

Práve v čase, keď som si pripravoval, čo o svojej skúsenosti poviem, som sa rozhodol urobiť coming-out. Napriek všetkým obavám bol môj tréner veľmi chápavý a rešpektujúci. Od prvej chvíle ma začal oslovovať preferovaným menom a sám sa opýtal, do akej šatne by som chcel chodiť a s čím mi môže pomôcť. Toto som potreboval, kúsok ľudskosti a rozhovor, v ktorom som našiel pochopenie. Bolo veľmi jednoduché rozprávať sa s človekom, ktorý je ochotný pomôcť mi v tom, aby som sa predovšetkým ja cítil príjemne. A aby som nemusel stratiť to, čo je pre mňa v živote dôležité, a to šport a kolektív, ktorého som roky súčasťou. 

Keď som pred svojimi rodičmi a rodinou pred pol rokom vyšiel s pravdou von, bolo mi povedané, že sa nemám ničoho obávať, že ma plne akceptujú. Ja však tento pocit, žiaľ, nemám. Zistil som, že je rozdiel medzi akceptáciou a toleranciou, a byť každý deň len tolerovaný je veľmi náročné.

Ako mnoho transrodových ľudí, aj ja túžim byť oslovovaný vo svojom preferovanom rode a preferovaným menom. A tu nastáva problém, pretože moja rodina to nie je ochotná ani skúsiť. Ja doma o sebe hovorím len v mužskom rode, oni mi však odpovedajú len v ženskom a príliš často vyslovujú meno, ktoré mi je nepríjemné. Pochopenia a zmeny som sa nedočkal, ani keď som sa snažil svoje pocity vyjadriť a povedať im, aké je to pre mňa bolestivé. Niekedy však vidím malé kroky, ktoré robia, neodsúdili ma a verím, že časom sa naučia porozumieť mi viac.

Veľkú oporu mám vo svojej snúbenici. Odkedy som sa jej zdôveril, načúva mi a akceptuje ma. Išla so mnou na prvé stretnutie s psychologičkou a chodí so mnou aj na všetky vyšetrenia, ktoré musím absolvovať. Teší sa so mnou z každého kroku v procese tranzície a dokazuje mi, že aj transrodoví ľudia môžu byť šťastní, milovaní a plne akceptovaní.