Som Johann

Johann rozpráva vo svojom príbehu, aké bolo začať s hormonálnou terapiou v pätnástich a prečo a ako ho ovplyvnili rodové stereotypy.

Myslím si, že moja inakosť sa prejavovala od raného veku, no nikto v tom čase nemohol s istotou tvrdiť, čím to je – ja sám som si to uvedomil až v puberte. Bolo pre mňa charakteristické, že som chcel nosiť chlapčenské šaty, hrával som sa prevažne s chlapcami, bol som veľmi súťaživý, športovo nadaný. Prostredie, v ktorom som vyrastal, ma naozaj do veľkej miery akceptovalo. Ľudia si ma dokázali ľahko obľúbiť, bol som taký energický zabávač, bystrý a kreatívny. Na detstvo spomínam oveľa radšej ako na pubertu, pretože s ňou prišlo obdobie veľkého trápenia.

Dúfal som, že puberta nikdy nepríde. S prichádzajúcimi telesnými zmenami sa začala meniť aj moja povaha. Z veselého, usmievavého a excentrického dieťaťa sa stal depresívny, melancholický a uzavretý tínedžer. Prežíval som prvú lásku, no a to, že som trans, celú túto skúsenosť dosť poznamenalo. Človek nedokáže mať hlboko milujúci vzťah s druhým bez určitej miery sebalásky. V tom období som nedopustil, aby sa ma niekto na určitých miestach dotýkal alebo ma uvidel nahého. Bolo to dosť ťažké a som presvedčený, že som vtedy trpel depresiou, na ktorú som asi mal brať lieky, ale bál som sa mať niečo také v záznamoch. Rok som si myslel, že som lesba, a povedal som o tom aj kamarátom  – vysvetľovalo sa tým predsa, prečo sa mi páčia dievčatá. Sem-tam som zablúdil na internete k téme transrodovosti, vôbec som si však neuvedomoval, že čítam o sebe. Ľudia si myslia, že keď ste transrodový, tak to proste viete, ale tak to nie je. Musíte na to prísť a musíte to prijať, je to proces.

Keď sa mi to prijať podarilo, urobil som v poradí už druhý coming-out pred kamarátmi a zároveň aj prvý coming-out pred mamou. Tá to zobrala dobre a okamžite nakontaktovala poradňu občianskeho združenia, kde sme sa dozvedeli aj to, ako je na tom Slovensko so zdravotnou starostlivosťou pre mladistvé transrodové osoby – nijako. Aj sme to na Slovensku skúsili – niekoľko dní som bol hospitalizovaný na psychiatrii na bratislavských Kramároch. Tvrdili, že len tak mi môžu vykonať všetky potrebné testy. Mnoho skúseností s transrodovými ľuďmi však nemali a dostal som posudok napísaný v ženskom rode o tom, že som trans, trochu uplakaný, ale inak v pohode, a tým to skončilo. Celá starostlivosť o transrodovú mládež v našej krajine spočíva v stanovení diagnózy. To je všetko. Mal som obrovský pocit beznádeje a nikdy som nebol bližšie k tomu, aby som si ublížil. Našťastie sme zistili, že v Česku sú aj ďalšie možnosti, a tak sme sa tam vybrali. Lekársky posudok zo Slovenska mi tam však nebol nič platný. Všetky vyšetrenia som musel absolvovať znova. Po roku aj niečo, keď som mal pätnásť, sa mi dostalo hormonálnej terapie, ktorá naštartovala veľké zmeny. Najväčšiu radosť mi robilo, ako celé moje telo zmenilo charakter – spevneli mi svaly, tuk sa stal tvarovateľnejším (lepšie mi napríklad sadol binder či pánske nohavice) alebo sa presúval na iné miesta. A samozrejme, zmena hlasu, z tej som sa veľmi tešil, a prišla relatívne rýchlo.

Celkovo sa mi stav veľmi zlepšil. Depresia postupne ustupovala, až po čase úplne zmizla. Zmenil som si meno a urobil coming-out pred rodinou aj v škole. Po roku a pol som podstúpil operáciu hrudníka, po ktorej sa zvýšilo moje sebavedomie. Po dlhých rokoch som mal neopísateľný pocit nesmiernej slobody. Odrazu som mohol chodiť vystretý, prestal ma bolieť chrbát, mohol som sa kúpať na pláži, nadviazať intímne vzťahy a tak ďalej. Konečne som mohol žiť život tínedžera so všetkým, čo k tomu patrí.

Posledným krokom, ktorý sa mi podaril len nedávno, je zmena rodného čísla. Oficiálne mám už v občianskom emko.

Bol som nútený rýchlejšie dospieť a už v mladom veku som musel znášať stigmu a nenávistné prejavy. Počúval som o sebe, že som deviant, duševne chorý alebo nepriateľ spoločnosti, a to aj zo strany politických predstaviteľov. Vnímal som obrovské množstvo predsudkov. Veľmi sa ma dotýkali aj rodové stereotypy. To, aký veľký vplyv na mňa mali, som si uvedomil až neskôr. Rodové stereotypy, teda ako má muž vyzerať, aké má mať telo, ako má chodiť, sedieť, držať postavu, ako sa má obliekať, hovoriť, správať alebo prejavovať či neprejavovať emócie, pre mňa neboli prítomné len v každej medziľudskej interakcii, ale dokonca ich vyžadovali lekári, aby mi sprístupnili jednotlivé kroky tranzície. Veď chlapec sa predsa musí odmalička hrať s autíčkami, musí byť športovým typom, musia sa mu páčiť dievčatá – zažil som lekára, ktorý považoval gejov a lesby za nenormálnych, chorých a zblúdených. Jediným normálnym bol pre neho vzťah muža a ženy a transrodovým ľuďom pomáhal preto, aby žili v – podľa neho – normálnych partnerstvách. Zároveň bol ale jediným endokrinológom, o ktorom sme vedeli, že ma ako pätnásťročného prijme.

To, že lekári odo mňa opakovane doslova vyžadovali potvrdzovanie rodových stereotypov, aby mi uverili, že som transrodový, a zároveň, že určité správanie podnecovalo iných k tomu, aby ma vnímali skôr ako chlapca, ma veľmi ovplyvnilo. Začal som svoje správanie bližšie pozorovať, aby som nedajbože niekedy nepôsobil „žensky“. Neustále som bol v strese z toho, či si niekto nevšimol moje prsia alebo boky a či navodzujem správny dojem. A v dôsledku toho som stratil možnosť slobodne sa prejaviť a pociťoval som tlak správať sa „podľa normy“. Veril som, že nemôžem nosiť hocijaké oblečenie, že sa mi páčia jedine ženy, že je mužné správať sa arogantne a cynicky, nevedel som sa, okrem iného, vyrovnať so svojou výškou a premýšľal som o tom, že podniknem rizikové operácie, aby som bol vyšší, rovnako som premýšľal o operácii genitálií. Moja rodová identita s týmto však vôbec nesúvisela, skôr som sa uzavrel voči novým skúsenostiam či zážitkom alebo som sa veľmi trápil vecami, ktoré som nemohol zmeniť. Dnes sa už stereotypmi o mužoch nenechám natoľko ovplyvňovať a dovoľujem si byť oveľa autentickejší, čo pociťujem ako úľavu.