Som Jasna

Jasna hovorí o tom, aké bolo uvedomovať si svoju identitu v minulom režime, a opisuje aj to, že tranzíciu zvládla spolu s rodinou a s podporou manželky.

Už ako dvanásťročná som veľmi intenzívne vnímala rozdiely medzi sebou, spolužiakmi a spolužiačkami. Často som sa pohrávala s predstavou, aké by to bolo prebudiť sa ráno ako dievča a takto ísť do školy. Vtedy som si ešte neuvedomovala, ako silno je táto predstava previazaná s mojím každodenným životom. Niekedy v tomto období prišli aj prvé pokusy vyzerať ako dievča. Mamine šaty, šminky, topánky. Prvé opojenie z pohľadu do zrkadla, strach, vzrušenie, pocit viny, zmätok.

Bol ešte socializmus, transrodoví ľudia oficiálne neexistovali. O týchto veciach sa nehovorilo. Neuvedomovala som si, že to, čo sa so mnou deje, je niečo „mimo normy“. Jednoducho som to brala ako niečo, čo asi prežíva každý chalan v takomto veku. Asi.

Informácie neboli, a keď sa dáke kde-tu dali dohľadať, boli iba strohé a nie prívetivé. Prvýkrát som sa stretla s pojmami „transvestitizmus“ a „transsexualizmus“. Bolo veľmi ťažké a bolestné pripnúť si v štrnástich rokoch nálepku devianta. Usúdila som, že o tom, čo prežívam vnútri, sa nikto nikdy nesmie dozvedieť.

Prvé relevantnejšie informácie sa ku mne dostali až na strednej škole s príchodom rôznych erotických časopisov. I keď sa téma transsexuality objavovala iba sporadicky a okrajovo, pomohlo mi to vytvoriť si určitú matnú predstavu o tom, čo sa so mnou deje.

Jedna vec však bola poznať fakty a druhá stotožniť sa s nimi, prijať realitu takú, aká je. Nepripúšťala som si to. Napriek tomu, že som mala veľmi ťažké obdobia silnej dysfórie, bojovala som s tým. Nechcela som si pripustiť, že som transrodová. Silou-mocou som chcela byť „normálny chalan“, ako sa to odo mňa očakávalo.

Až po rokoch, keď internet priniesol rozsiahlejšie informácie týkajúce sa transrodovosti a tranzície, ktoré ľudí ako ja nepatologizovali, som vyhľadala psychologičku, ktorá sa venovala transrodovým ľuďom. Prešla som vnútorným coming-outom a neskôr aj tranzíciou.

Nahovárala som si, ako už mnohokrát predtým, že vďaka tejto partnerke dokážem v role muža zotrvávať i naďalej. A tak aj bolo – prišiel syn, svadba, prvá i druhá dcéra a my sme sa pretĺkali ako každá iná rodina. Pod tlakom problémov, či už vzťahových alebo finančných, sa však prelomila hrádza, ktorá roky držala moje skryté trápenie. Odrazu som pochopila, že ďalej už nemôžem. Mala som pocit viny z toho, že vlastne všetkých okolo seba klamem. V prvom rade manželku.

Rozhodnutie nebolo jednoduché, pretože v hre bola aj strata rodiny. Rozhodla som sa začať najskôr s hormonálnou terapiou, a tak získať ešte pár mesiacov na premyslenie. A práve hormóny priniesli popri zmenách telesných zmenu i v psychike, takže coming-out pred manželkou sa stal niečím neodvratným, neodkladným a vlastne i žiaducim. Manželka to prijala hrdinsky a rozhodla sa udržať rodinu pokope, zostať so mnou a byť mi oporou. Čakala som však akúkoľvek reakciu a bola som pripravená prijať každé jej rozhodnutie. Nerobila som si žiadne ilúzie. Veď nakoniec, nie je to bežná situácia, a ani ja sama si neviem predstaviť, ako by som reagovala na jej mieste.

Nakoniec to bola práve manželka, ktorá trvala na tom, aby som navštívila sexuológa a začala svoju tranzíciu riešiť oficiálne. Začal sa proces, ktorý sme podstúpili bok po boku, spolu. Návštevy lekárov, kozmetické zákroky, coming-out v užšej i širšej rodine, i medzi známymi a priateľmi. Situácia nebola vždy prívetivá. Hlavne blízka rodina to neniesla ľahko. Padli i návrhy na rozchod s manželkou, niektoré až bezočivo direktívne. Aj okruh priateľov sa zúžil. No tí pre mňa dôležití mi zostali skoro všetci. Ale i tak je pre mňa najdôležitejšie, že sa zachránili vzťahy v rodine.

Určité obavy boli aj ohľadom detí. Báli sme sa, ako prijmú moju novú identitu. To sa týkalo hlavne syna, ktorý už vnímal, že sa okolo neho dejú zmeny. Nakoniec si na to všetci zvykli a prispôsobili sa. Nikdy som netrvala na tom, aby mi hovorili mama. Pre mňa samu to bolo trošku neprirodzené, keď ešte nedávno som bola pre nich ockom. Tak sme zostali pri Jasne. Dnes, ak sa ich niekto pýta na rodinu, povedia, že majú mamu a Jasnu.

Vo fungovaní rodiny sa vlastne žiadna veľká zmena neudiala. Skôr môžem konštatovať, že dokážeme fungovať lepšie a efektívnejšie ako pred mojou tranzíciou. Susedia nás už vnímajú a rešpektujú ako dve ženy a vzťahy sa nám darí udržiavať priateľské a otvorené. To platí aj o zamestnancoch školy a materskej školy, ktorú naše deti navštevujú v susednej dedine.