Charlotte je 19-ročná transrodová žena zo Spišskej Novej Vsi. Vyštudovala tanec na konzervatóriu v Košiciach. Žije s rodičmi, coming-out pred nimi urobila minulý rok. Podstupuje vyšetrenia, aby mohla začať s hormonálnou terapiou. Okrem tanca miluje výtvarné umenie, divadlo a hudbu.

Charlotte hovorí o tom, aké nenávistné prejavy musí znášať, a čo jej v tejto situácii pomáha – rodičia, od ktorých cíti bezpodmienečné prijatie a lásku.


„Každý deň na mňa niekto pokrikuje na ulici alebo z okoloidúcich áut.“


Nebojím sa byť sama sebou, som transrodová žena a som viditeľná. Musím pre to znášať nenávistné komentáre. A nie som jediná, túto skúsenosť majú viaceré z nás.

Dennodenne počúvam, aká som nechutná transka, aká som zvrátená, ako je to proti prírode. Každý deň na mňa niekto pokrikuje na ulici alebo z okoloidúcich áut. Na sociálnych sieťach mi chodí mnoho takých správ. Vyhrážajú sa mi smrťou, obesením, bitkou.

Charlotte je 19-ročná transrodová žena zo Spišskej Novej Vsi. Vyštudovala tanec na konzervatóriu v Košiciach. Žije s rodičmi, coming-out pred nimi urobila minulý rok. Podstupuje vyšetrenia, aby mohla začať s hormonálnou terapiou. Okrem tanca miluje výtvarné umenie, divadlo a hudbu.

Počúvam, že svoje chromozómy nezmením a stále budem len mužom v ženských šatách. Počúvam, že jediným liekom na vyliečenie mojej „choroby“ je znásilnenie. Neobchádza to ani mojich rodičov, prežívame to spolu. Ľudia sa neštítia pokrikovať ani po nich. Moja mama počúva hlášky typu: „To ty si z neho chcela dcéru.“ Dokonca nám jeden z našich najbližších poradil, aby som žila v tichosti.

Prešlo veľmi veľa času a do života mi muselo vstúpiť veľa neprajných a zlých ľudí, aby som pochopila, ako nenávisť vyzerá, čo všetko obnáša, ako sa s ňou vysporiadať a ako zostať v bezpečí. Pochopila som, že chyba nie je vo mne, ale v ľuďoch, ktorí sú násilní. Napriek týmto zážitkom sa nebojím byť sama sebou.


„Rodičia mi vravia, že som ich šťastím a nezáleží na tom, či som transrodová.“


Rodičia sú pre mňa tí najdôležitejší. Naučili ma, že sa dá zvládnuť všetko. Som transrodová žena. Prívlastok „transrodová“ zo mňa nerobí menejcenného človeka, práve naopak, som naozaj hrdá na to, kým som. A takto sa môžem cítiť aj vďaka tomu, že sú na mňa hrdí aj moji rodičia. Sú hrdí na to, že sa nebojím žiť vlastný život naplno, že sa nebojím vybočiť z radu. Každý deň sa o mňa zaujímajú a presviedčajú ma o dôležitosti mojej existencie. Vravia mi, že som ich šťastím a nezáleží na tom, či som transrodová. V prvom rade som ich dieťa, ktoré milovali, milujú a milovať budú.

Coming-out som pred nimi urobila na jar minulého roka, keď som mala 18 rokov. Dlho som premýšľala, čo je v mojom živote inak a čo mám zmeniť. Vždy som vnútri vedela, že smerujem k ceste ženy, no nevedela som to pomenovať. Kto som? Túto otázku som si kládla dennodenne niekoľko rokov. Snažila som sa hľadať odpovede. Nebolo to vôbec jednoduché, informácií je málo. Keď som tomu už rozumela, chcela som sa im zdôveriť.

Nebudem klamať a na rovinu poviem, že som sa bála, že rodičov sklamem, a to aj napriek tomu, že som vždy cítila ich maximálnu lásku a podporu. Môj coming-out náš vzťah ešte viac utužil, máme k sebe omnoho bližšie. Keď som im oznámila, že sa cítim a vždy som sa aj cítila ako žena, prišla úľava, spadol im kameň zo srdca. Dozvedeli sa, čo presne sa deje, akú mám identitu, a mohli sme na to byť spolu.


Charlotte nám svojím rozprávaním pripomenula, že transrodoví ľudia musia niekedy znášať nenávistné prejavy na internete aj na ulici. S reakciami okolia sa musia vyrovnať aj ich rodičia. Príbeh Charlotte vyjadruje aj to, že najväčšiu podporu má doma. A že vďaka rodičom vie, že zvládne všetko.


Článok vznikol v rámci projektu Increasing of Resilience of the Trans Community in Slovakia s finančnou podporou ILGA-Europe.