Ben je 37-ročný transrodový muž. Pochádza zo Senca, kde má rodičov a brata. Žije v Bratislave, kde aj pracuje ako dátový analytik. Na to, že je transrodový, prišiel v 36 rokoch. O svojej identite povedal blízkym aj kolegom a všetci ho podporili. V súčasnosti absolvuje vyšetrenia, ktoré potrebuje na začatie medicínskej tranzície. Ben sa venuje písaniu, rád kreslí a fotí.

Ben hovorí o tom, aké je ozrejmiť si vlastnú identitu v 36 rokoch, a priblíži nám svoje skúsenosti s coming-outom v práci.


„Ak si chcem pomôcť, musím dovoliť tomu chlapcovi (mne) dýchať.“


Roky som nerozmýšľal nad tým, prečo sa cítim tak, ako sa cítim. Mal som pocit, že medzi ženy nezapadám, že nie som dostatočne dievčenské dievča. Ženská rola a ženské telo mi nesedeli, ale nevedel som prečo. Nevedel som ani, že sa s tým dá niečo robiť. Dva roky pred coming-outom som chcel svoje utrpenie ukončiť. V tom čase ma však kamarát preniesol cez krízu – našiel som si psychiatričku, dostal som antidepresíva, začal som chodiť na terapiu a život išiel ďalej.

Ale niečo sa v tom behu o život predsa len zmenilo. Začal som sa správať tak, aby to vyhovovalo mne, a nie iným. Dovtedy som žil život podľa predstáv rodičov alebo okolia v snahe naplniť ich stereotypné očakávania. Postupne som začal meniť výzor, obliekanie a správanie. Cítil som sa dobre, keď som chodil do práce ostrihaný na ježka. Ranné vychystanie do práce sa znížilo na minimum. Nemusel som tráviť čas maľovaním cudzej tváre na svoju. S psychologičkou sme mali za sebou už niekoľko mesiacov terapie a robili sme také cvičenie: dala mi do ruky bábiku – dievčatko, ja som ju mal držať a rozprávať sa s ňou, akoby ona bola ja a ja som sa jej (čiže mne) snažil pomôcť. Vtedy som sa prvýkrát na terapii rozplakal, a ja neznášam plakať pred ľuďmi. Psychologička navrhla, aby som si kúpil bábiku a toto cvičenie robil pravidelne doma. Tá bábika ma mala naučiť byť k sebe dobrý a starať sa o seba po psychickej stránke. O nejaký čas sa ma spýtala, ako to ide s bábikou, a ja som sa priznal, že to nejde. Neviem si k nej nájsť cestu. Povedal som jej, že som v obchode najprv držal chlapčeka, ale bál som sa ho kúpiť, lebo by som nevedel vysvetliť, prečo moje ja stelesňuje chlapček. Bola úžasná a povedala, že asi chápe, o čo ide, a nech si kúpim chlapčeka a vyskúšam, či si nájdem cestu k nemu. Našiel som si. Toto bol môj úplne prvý coming-out, pri ktorom som si v spolupráci s psychologičkou uvedomil, že ak si chcem pomôcť, musím dovoliť tomu chlapcovi (mne) dýchať.

Ben je 37-ročný transrodový muž. Pochádza zo Senca, kde má rodičov a brata. Žije v Bratislave, kde aj pracuje ako dátový analytik. Na to, že je transrodový, prišiel v 36 rokoch. O svojej identite povedal blízkym aj kolegom a všetci ho podporili. V súčasnosti absolvuje vyšetrenia, ktoré potrebuje na začatie medicínskej tranzície. Ben sa venuje písaniu, rád kreslí a fotí.

Približne po pol roku som sa odhodlal urobiť coming-out pred niekým iným. Na jeseň minulého roka som o svojej identite povedal najprv rodičom a potom kamarátom. Veľmi som sa bál reakcie rodičov, keďže sú katolíci. Na moje počudovanie ma otec hneď začal volať novým menom a hovoriť mi syn. Dodnes, keď povie „môj syn“, tisnú sa mi od dojatia slzy do očí. Myslel som si, že ma odmietnu a vydedia, ale nie, moji rodičia majú dvoch synov a oboch milujú rovnako. Mama potrebovala týždeň, kým sa s tým vyrovnala. Zlom prišiel, keď sme spolu telefonovali a ona sa spýtala, ako ma má volať. V minulosti ma zvykla volať po maďarsky „veverička“. Ja som jej povedal, že ma tak stále môže volať, lebo to sa nezmenilo, stále som jej veverička. Len tá veverička má teraz nové meno – Bennett. Kamaráti boli všetci úžasní. Niektorí to tušili alebo ma skrátka brali ako chalana už dávno. Urobiť coming-out pred nimi som sa ani nebál. Moja psychiatrička tiež povedala, že ju to vôbec neprekvapuje.


„Pre firmy banalita, no pre mňa otázka toho, či sa budem v práci cítiť dobre alebo nie.“


Keď som odchádzal z predošlého zamestnania vo veľkej medzinárodnej spoločnosti, zoznámil som sa s transrodovou ženou zo zahraničnej pobočky. Bolo to presne deň pred mojím odchodom. Bolo to zvláštne v zmysle, že táto informácia ku mne prišla náhodne od kolegyne na Slovensku. Zrazu sa ma spýtala, či viem o tom, že tento človek sa už volá ženským menom, a nie svojím starým mužským, a že dokonca aj e-mail má zmenený na ženské meno. Ja som v tomto zamestnaní neurobil coming-out, lebo som sa tam necítil v bezpečí. Bolo zaujímavé sledovať coming-out inej osoby a reakcie kolegov. Nikto nepovedal nič negatívne. Coming-out tejto transrodovej osoby to uľahčil aj mne, keďže s niektorými kolegami a kolegyňami som zostal v priateľskom kontakte. Keď prišlo k môjmu coming-outu, už poznali niekoho „takého“, čiže už to nebol šok.

Vo firme, do ktorej som odišiel a ktorú som si vybral preto, že mala byť priateľská k LGBT ľuďom, som šťastie na ústretové reakcie vedenia nemal. Podporu priamej nadriadenej pri coming-oute som považoval za kľúčovú. Keď som sa so svojou manažérkou rozprával o tom, kedy a ako chcem urobiť coming-out v našom tíme, povedala mi, že nemôžeme nariadiť ľuďom, aby ma oslovovali preferovaným menom, lebo to meno nemám. Môžeme ich iba poprosiť, aby ma tak oslovovali, ale nie je to ich povinnosť. Zároveň mi bolo odporučené vybaviť preferované meno aj legálne, aby sa objavovalo na dokumentoch. Dôležité je uvedomiť si, že všetci, nielen transrodoví ľudia, majú preferované meno. Napríklad kolega Ľudovít si praje byť oslovovaný Ludo, tak ho tak voláme. Dokonca aj e-mailovú adresu má s preferovaným menom a neposielame ho na úrad, aby si išiel na meno Ludo vybaviť občiansky preukaz.

Momentálne mám úradne zmenené meno aj priezvisko, čiže to, čo firma odmietla, úrad nemal problém urobiť. Prajem si pracovať už len vo firmách, v ktorých sú interné procesy nastavené tak, aby podporovali používanie preferovaného mena bez ohľadu na to, či ide o ústnu alebo písomnú komunikáciu. Pre firmy banalita, no pre mňa otázka toho, či sa budem v práci cítiť dobre alebo nie.


Ben nám ukázal, že cesta k sebaprijatiu, a celkovo k uvedomeniu si vlastnej identity, môže trvať veľmi dlho a spomaľovať ju môžu očakávania rodiny či spoločnosti. Jeho obavy z reakcií rodičov a priateľov na jeho transrodovú identitu sa nakoniec ukázali ako neopodstatnené a výrazne sa mu zlepšil nielen život, ale aj kvalita vzťahov. Benova skúsenosť hovorí, ako málo stačí, aby sa transrodový človek cítil na pracovisku dobre – človeka treba oslovovať tak, ako si sám praje.


Článok vznikol v rámci projektu Increasing of Resilience of the Trans Community in Slovakia s finančnou podporou ILGA-Europe.