Čo nám (ne)dalo 20 rokov v EÚ? Sú LGBTI+ ľudia rovnocennou súčasťou spoločnosti?

Slovensko už 20 rokov patrí k členským krajinám Európskej únie, vďaka čomu sa rozvinulo v mnohých oblastiach. V roku 2023 mu však Európska komisia proti rasizmu a intolerancii vytkla stagnáciu v ochrane práv LGBTI+ ľudí a zhoršovanie situácie. Akú cestu si Slovensko prešlo v oblasti ľudských práv, ktoré patria k základným princípom EÚ? A v akom bode uznania ľudských práv aj pre LGBTI+ ľudí sa nachádzame? Odborná debata na tieto otázky bola súčasťou inKonferencie 2024.

Na tému diskutovali sociologička Oľga Gyárfášová (Fakulta sociálnych a ekonomických vied UK), špecialistka na antidiskriminačné právo Janka Debrecéniová (Krivak & Co), expert na ľudské práva Marián Filčík a právnička Bogdana Micovčinová (Slovenské národné stredisko pre ľudské práva). Debatu moderovala redaktorka Euraktivu Barbara Zmušková.

Rok 2004 a vstup do Európskej únie boli podľa sociologičky Oľgy Gyárfášovej obdobím optimizmu a vízie na dôslednejšie dodržiavanie ľudských práv, a tým pádom aj zlepšenie postavenia LGBTI+ ľudí. Bol prijatý antidiskriminačný zákon a realizovalo sa množstvo školení, seminárov a výskumov. 

Podľa špecialistky na antidiskriminačné právo Janky Debrecéniovej boli práve prijatie antidiskriminačného zákona v roku 2004 a jeho veľká novela z roku 2008 jednými z úspechov, ktoré sa od vstupu do EÚ v oblasti ľudských práv podarili. 

Ešte pred vstupom do EÚ nebolo v legislatíve zakotvené, že človek nemôže byť diskriminovaný na základe svojej orientácie. Prijatie antidiskriminačného zákona to napravilo, no len v pracovnoprávnej oblasti. Až pri jeho novele z roku 2008 sa podarilo na základe hromadnej pripomienky mimovládnych organizácií zabezpečiť, aby bol rozsah ochrany rozšírený aj mimo zamestnanie a povolanie. „Boli do toho zapojené všetky možné združenia. Od tých, ktoré presadzovali práva LGBTI+ ľudí až po naozaj veľmi konzervatívne skupiny, ktoré chceli zakotviť aj zákaz diskriminácie na základe náboženstva a viery. Nikto z nich nemal v tom čase problém s ochranou pred diskrimináciou na základe sexuálnej orientácie,“ spomína Debrecéniová. 

Do novely sa, takisto v roku 2008, dostalo aj ustanovenie o možnosti podávať verejné žaloby. Znamená to, že ich nemusí podávať osoba priamo postihnutá diskrimináciou, ale žalobcom sú aj mimovládne organizácie s expertízou v oblasti nediskriminácie alebo Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Zákon však od noviel z roku 2008 nebol zásadne zmenený. 

„Antidiskriminačný zákon otvoril spoločenský diskurz na tému, ktorá tu predtým nebola. Na druhú stranu sa s ním dá málo dosiahnuť. Keď sa ako človek cítite diskriminovaný a máte sa osem rokov súdiť za ospravedlnenie, málokto to spraví,“ dopĺňa expert na ľudské práva Marián Filčík. 

Podľa Oľgy Gyárfášovej Slovensko zaznamenalo medzi rokmi 2013 a 2015 regres v podpore práv LGBTI+ ľudí a odvtedy stagnuje. Prispelo k nemu aj tzv. referendum o rodine a takisto populistický pravicovo-extrémistický politický  diskurz, ktorý je netolerantný ba až nenávistný voči menšinám, predovšetkým LGBTI+ ľuďom. Spolu s Poľskom, Litvou, Bulharskom a Rumunskom je Slovensko jednou z posledných krajín EÚ, ktoré nemajú žiadnu právnu úpravu pre vzťahy párov rovnakého pohlavia. 

Slovensko sa v akceptácii LGBTI+ ľudí výrazne neposunulo nielen legislatívne, ale ani spoločensky. Výskum Eurobarometra z roku 2019 ukázal v otázke práv LGBTI+ ľudí obrovský rozdiel medzi inými krajinami EÚ a Slovenskom. Kým priemer EÚ v podpore práv bol viac ako 70 percent, u nás to bolo 31 percent. Medzi rokmi 2015 a 2019 na Slovensku dokonca došlo k poklesu, zatiaľ čo v iných európskych krajinách k nárastu podpory. „Nedá sa tomu čudovať, keď LGBTI+ ľudia sú verejne dehumanizovaní, sekuritizovaní a zneužívaní na vyvolávanie strachu, čo je silná emócia,“ vraví sociologička Gyárfášová.

Marián Filčík tiež poukazuje na protichodné postoje štátnej správy v riešení ľudskoprávnych problémov. „Vravelo sa, že robíme všetko, čo máme. Každý má rovnaké možnosti, všetko sa dá vyriešiť s notárom a žiaden problém vlastne nie je. Páry rovnakého pohlavia si vedia rôznymi komplikovanými cestami usporiadať veci, ak by veľmi chceli a mali na to čas a peniaze, ale pointa je v spoločenskom uznaní,“ vraví Filčík. 

„Pre mňa je rozdiel ísť s partnerom po ulici v Španielsku a hocikedy ho chytiť za ruku a je rozdiel byť tu. Je dôležité cítiť sa vo vlastnej krajine chcení, a že tu chceme budovať krajinu a ekonomiku pre všetkých. Keď hovoríme o uznaní a rešpekte, potrebujeme na to aj širokú verejnosť,“ dodáva.

Dôležitú úlohu podľa Oľgy Gyárfášovej zohrávajú aj politici a političky, ktorí sú ochotní ísť proti prúdu verejnej mienky. „Politici a političky by sa nemali viezť na verejnej mienke, ale mali by ju viesť. To sme videli v Českej republike, kde zrod legislatívy ústretovej k párom rovnakého pohlavia nebol jednoduchý a podaril sa až na tretíkrát. Nedá sa očakávať, že to nastane bez boja, ale potrebujeme odvážnych politických aktérov, ktorí do toho pôjdu. Právna úprava potom ťahá aj verejnú mienku,“ hovorí Gyárfášová.

Gyárfášová vidí za posledné roky pozitívny posun v aktivizme zahraničných a väčších firiem sídliacich hlavne v Bratislave. Podľa Janky Debrecéniovej sú  práve firmy aktéri, ktorí môžu v šírení povedomia o právach LGBTI+ ľudí zohrať dôležitú úlohu. „V súčasnosti sú firmy naozaj jedinými subjektmi v tejto krajine, ktoré majú relatívne voľné peniaze, ktoré môžu použiť na podporu LGBTI+ ľudí a ich práv a celkovo na podporu ľudskoprávnych hodnôt. Zároveň veľkú moc prameniacu z toho, že ľudia  trávia v práci  veľa času a ich pracovisko často môže byť miestom, kde prvýkrát zažijú alebo vidia rešpekt a nediskrimináciu. Je dôležité, aby si to firmy začali lepšie uvedomovať,“ vraví. 

Právnička Bogdana Micovčinová situáciu na Slovensku nevníma z hľadiska európskeho práva beznádejne. „Sú mechanizmy, ako štát prinútiť k plneniu záväzkov, či už ide o sankcie alebo žaloby. Ak štát nedodržiava hodnoty EÚ, tieto veci sa dajú sankciou alebo žalobou vynútiť. Zároveň by som ale pozitívne hodnotila aj stratégiu pre rovnosť LGBTI+ osôb, v ktorej EÚ stanovila, že sa bude zasadzovať o dodržiavanie práv menšín,“ uzatvára.

inKonferenciu organizuje Iniciatíva Inakosť s cieľom podporiť odbornú a vecnú debatu o postavení LGBTI+ ľudí a prispieť tak k ich akceptácii a zrovnoprávneniu v spoločnosti. Štvrtý ročník konferencie sa uskutočnil vďaka podpore Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku, Veľvyslanectva Francúzskej republiky na Slovensku, Johnson & Johnson, Slovak Parcel Service, Freshfields a Euractiv.