/* Iniciatďż˝va Inakosďż˝ - Archív článkov - Diskriminácia gejov a lesieb – existuje?
Partneri:    Filmovďż˝ festival inakosti iGirls.cz iBoys.cz Ganymedes lesba.sk eLnadruhou.cz GayChristians.sk Gorila.sk Apollon Shanghai Homofobia.sk
Teplďż˝ dve percentďż˝






© 2014 Iniciatíva Inakosť,
všetky práva vyhradené

Sponzorovanďż˝ hosting od WebSupport.sk





Vlastn� virtu�lny server od 5,65 � od WebSupport.sk

Diskriminácia gejov a lesieb – existuje?

2007-01-18 22:55:46

Spoločenská, emocionálna a inštitucionálna diskriminácia gejov a lesieb – existuje?

Život gejov a lesieb v súčasných slovenských reáliách je navonok bezproblémovým, pretože ich odlišnosť už nikto trestne nepostihuje, na strane druhej ale v každodennom živote cítia spoločenskú a právnu bariéru, ktorú medzi nich a spoločnosť stavia nevedomosť, nedostatok informácií, predsudky, náboženský konzervativizmus a explicitné odmietanie inakostí ako takých. Denne riešia situácie, kedy si musia spomenúť na to, že sú homosexuálni – na mieste je tu teda otázka, koľkokrát denne je heterosexuál v konfrontácii s rôznymi ľuďmi a situáciami nútený si pripomenúť to, že je heterosexuálom.

Súčasná spoločenská atmosféra vytvorila víziu homosexuála ako „tvora“ najmä sexuálneho bez ďalších významných citových či spoločenských väzieb, prípadne ako „tvora“ radikálne spolitizovaného, dožadujúceho sa akýchsi neprimeraných práv.  Časť spoločnosti, ktorá nemá osobnú skúsenosť s gejmi a lesbami a/alebo ktorá nemá dostatok informácií, respektíve má informácie negatívne tematizované, vníma teda homosexuálov len ako promiskuitných ľudí, ktorí „od dobroty“ nevedia nič iné, iba nezodpovedne súložiť – muži s mužmi a ženy so ženami. To je najčastejší a najsurovejší diskriminujúci omyl, ktorého sa verejnosť dopúšťa. Gejovia a lesby často nie sú vnímaní primárne ako ľudia, ale najprv ako homosexuáli – a často v negatívnej konotácii. Tento obraz sa vyvracia iba ťažko najmä v nábožensky konzervatívnych spoločenstvách, kde prevláda podsúvanie „jediného správneho názoru“, stádovitosť, nechuť premýšľať samostatne a empaticky vnímať odlišnosti okolia.

Pojem homosexualita  navádza (a zavádza) pripisovať základ vzťahu medzi dvoma mužmi alebo dvoma ženami iba sexualite; pojem heterosexualita týmto podtónom netrpí – už to mnohému napovedá. Ale ako všetko, aj rovnakopohlavné vzťahy sú založené na celom spektre prepletených a vzájomne od seba závislých činiteľov - spomeniem  aspoň niekoľko zásadných: spoločnosť a reálie, v ktorých sa homosexualita odohráva, politické a náboženské pomery v konkrétnej krajine, charakterové vlastnosti jednotlivca, medziľudské vzťahy, rodinné a pracovné zázemie, výchova a vzdelanie, majetkové pomery, láska a partnerský život...

V zásade nie je, domnievam sa, u drvivej väčsiny lesieb a gejov problémom homosexualita sama. Problémom je skôr homofóbia (strach z homosexuality a jej odmietanie) a následné obavy gejov a lesieb z dôsledkov zviditeľnenia sa v prostredí, ktoré voči homosexualite nie je naladené ústretovo. Ešte aj v dnešnej dobe je pre človeka ťažké zmieriť sa s tým, že je iný/iná ako prevažná väčšina ľudí z jeho/jej okolia. Zvlášť citeľné je to v menších aglomeráciách a v komunitách, kde prevláda tradicionalistické nazeranie na osobný a rodinný život. V takomto prostredí býva pre gejov a lesby proces prijatia vlastnej homosexuality často bolestnejší a ťažší ako v liberálne zmýšľajúcom prostredí. V najhoršom prípade sa môže tento proces NEprijatia samého seba, resp. neprijatia bezprostredným okolím končiť až samovraždou, v „lepšom“ prípade celoregistrovanou frustrujúcou pretvárkou.

Či je tento strach z homofóbie postavený na reálnom základe alebo nie, ukáže až samotný akt sebaprijatia a následného zverejnenia svojej odlišnosti. Pocit jeho opodstatnenosti však tkvie predovšetkým vo verejne prezentovanej homofóbii majoritnej spoločnosti (žiaľ, aj jej špičiek, resp. oficiálnych štruktúr), kedy hovoríme o tzv. inštitucionalizovanej homofóbii, podľa ktorej sa mnohokrát (de)formuje verejná mienka.


Sú naozaj gejovia a lesby diskriminovaní/é?


Dať odpoveď na túto otázku sa dá niekoľkými krátkymi vetami v prípade, ak jej nechceme venovať samostatný elaborát – lebo téma by si to rozhodne zaslúžila.

Slovenská republika zatiaľ stále ešte neprijala Zákon o registrovanom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia – a to aj napriek dlhoročným snahám gejských a lesbických organizácií a ich politických partnerov a tiež napriek príkladu dlhoročných vyspelých demokracií.

V právnom poriadku Slovenskej republiky nie sú zakotvené právne normy na ochranu gejov a lesieb pred diskrimináciou na základe sexuálnej orientácie - s výnimkou pracovnoprávnych vzťahov v tzv. antidiskriminačnom zákone.

Homofóbne (a nenávistné) výroky explicitne (a bez politických či právnych dôsledkov) odznievajú priamo na vládnej a parlamentnej pôde (obzvlášť z prostredia Kresťansko-demokratického hnutia a Slovenskej národnej strany).

Žiadna z parlamentných politických strán sa programovo právami gejov a lesieb nezaoberá.

Nikde na Slovensku nenájdete špecializované psychologicko-poradenské pracovisko, zaoberajúce sa výlučne fenoménom odlišnej sexuálnej orientácie a párovou terapiou.

Slovensko je krajinou bez akéhokoľvek verejného kultúrneho, spoločenského a mediálneho gejsko-lesbického priestoru. Rovnako je miestom, kde sa podnikateľské prostredie (s výnimkou niekoľkých malých barov v Bratislave) zdráha, resp. obáva explicitne sa prihlásiť k homosexuálnej klientele tak, ako je to bežné v civilizovanom (nielen západnom) svete.

Pre Slovensko je stále viac či menej charakteristická neviditeľnosť gejov a lesieb s tým, že snahy o ich zneviditeľňovanie, spoločenské ponižovanie, vulgarizovanie či zosmiešňovanie vnímam ako cielené a vedomé pôsobenie najmä bigotne katolíckych kruhov a extrémnej pravice.

Hľadať si v takejto spoločnosti pre seba čo najprijateľnejši spôsob dôstojnej a spokojnej existencie je preto pre gejov a lesby nikdy sa nekončiaci konflikt so sebou i okolitým svetom, nech už žijú na akejkoľvek úrovni vlastnej či spoločenskej akceptácie. Skrývanie sa, popieranie samého seba vedie k poruchám emocionality, izolácii a strachu z prijatia okolím. Práve neviditeľnosť a celoregistrovaný dvojaký život, ktorý niektorí gejovia a lesby vedú zo strachu pred diskrimináciou, vedú k depresiám, dysfunkciám, poruchám zdravia, k suicidálnym myšlienkám a pod.


Koľko percent slovenskej populácie môže byť ohrozovanej diskrimináciou len na základe sexuálnej orientácie?


V Slovenskej republike zatiaľ nikto nerealizoval žiaden oficiálny, skutočne reprezentatívny prieskum o percentuálnom zastúpení gejov a lesieb v populácii. Pri odhade počtu homosexuálov na Slovensku si preto pomôžem číslami z výskumov amerického vedca Alfreda Kinseyho, ktorý (v 50-tych rokoch 20. storočia) uvádza, že gejov v populácii žije zhruba 4 percentá a lesieb asi 2 percentá.

Netrúfam si odhadnúť realitu, ale z osobnej skúsenosti som náchylná prikláňať sa k vyšším číslam. Zvlášť vo väčších mestách predpokladám medzi obyvateľstvom väčšie percentuálne zastúpenie gejov a lesieb. Mestá homosexuálnej komunite poskytujú možnosť anonymného života bez strachu z reakcií okolia a viac príležitostí na zoznámenie sa a naviazanie sociálnych väzieb a partnerských vzťahov; gejovia a lesby preto migrujú z malých do väčších miest pomerne často. Predpokladám, že vo veľkých mestách (v reáliách SR) by mohlo žiť tak 10 percent ľudí homosexuálne, bisexuálne či inak ako heterosexuálne orientovaných ľudí.

Diskrimináciou "iks" percent gejov a lesieb ale čísla nekončia – tie sa týkajú rovnako ich najbližšieho okolia – minimálne rodičov, súrodencov a ďalších členov rodín, pre ktorých je dôstojný bezpečný a spokojný život ich synov, dcér, bratov, sestier... rovnako dôležitý ako pre samotných gejov a lesby.


Ďalšie čísla


V roku 2002 sa na Slovensku po prvýkrát uskutočnil výskum vo vnútri gejsko-lesbickej komunity, ktorý sa týkal diskriminácie gejov a lesieb. Jeho výstupom je pomerne rozsiahla Správa o diskriminácii lesbických žien, gejov, bisexuálov a bisexuálok na Slovensku, ktorá prináša celý rad zaujímavých čísel. Niektoré z nich uvediem na dokreslenie reality, v ktorej gejovia a lesby na Slovensku žijú:

Výskumný súbor tvorilo spolu 251 respondentov, z toho 87 žien (35 %) a 164 mužov (65 %).

Z prieskumu na tejto vzorke napríklad vyplýva, že svoju odlišnú sexuálnu orientáciu skrýva pred obidvoma rodičmi takmer polovica respondentov – až 46 %. U ďalších 14 % respondentov je o sexuálnej orientácii svojho dieťaťa informovaný len jeden z rodičov.

Podľa tohto prieskumu bolo až 15 % respondentov, teda zhruba každý šiesty až siedmy gej, lesba alebo bisexuál, obeťou minimálne jedného násilného fyzického útoku kvôli sexuálnej orientácii.

15 % respondentov necíti potrebu skrývať na verejnosti otvorené prejavy voči svojej partnerke alebo partnerovi. 50 % respondentov cíti potrebu skrývať svoju sexuálnu orientáciu na verejnosti vždy a ďalších 35 % niekedy. 54 % opýtaných sa vyhýba povedať o svojej sexuálnej orientácii ľuďom, ktorí nie sú ich priatelia a príbuzní. Potrebu skrývať alebo mlčať o sexuálnej orientácii v zamestnaní má až 55 % respondentov. 30 % všetkých respondentov zažíva diskrimináciu priamo v rodine.

Je smutné, že až 76 % respondentov uvádza ako možnosť žiť kvalitnejšie emigráciu. Z nich 77 % uvádza ako rozhodujúci faktor pri tomto uvažovaní stupeň diskriminácie z dôvodu homosexuálnej orientácie.

Podľa interného prieskumu občianskeho združenia Altera z apríla až júla t.r., na ktorom sa podieľalo 330 respondentov – mužov i žien - uvádza viac ako 60 percent z nich, že na vlastnej koži zažili niektorú z foriem diskriminácie z dôvodu sexuálnej orientácie.


Gejovia a lesby sa snažia svoju situáciu aktívne riešiť

Za mimoriadne dôležitý moment v novodobých dejinách homosexuality pokladám prvé verejné masové vystúpenie gejov a lesieb proti diskriminácii po brutálnej policajnej razii v newyorskom klube Stonewall na Christopher Street v lete roku 1969. Odvtedy sa takmer v každej metropole po celom svete ako pripomienka tejto razie každoročne konajú protidiskriminačné demonštrácie a sprievody - tzv. Christopher Street Days, pochody (gejskej a lesbickej) hrdosti. Za ďalší z najdôležitejších pozitívnych medzníkov v ponímaní homosexuality, resp. v procese jej akceptácie, pokladám vyškrtnutie homosexuality z medzinárodnej klasifikácie chorôb Svetovou zdravotníckou organizáciou v roku 1992, ktorá týmto svojím rozhodnutím ponúkla svetu veľmi zásadné odborné posolstvo – totiž, že homosexualita nie je choroba a teda sa nedá (a nemá) liečiť.

O zmenu myslenia a prístupu spoločnosti k tejto téme, a teda ku gejom a lesbám, sa aj na Slovensku dlhodobo snaží niekoľko občianskych združení. Ako prvé v roku 1990 vniklo občianske združenie Ganymedes - hnutie za rovnoprávnosť homosexuálnych občanov Slovenskej republiky, zastupujúce všetky sexuálne menšiny na Slovensku. Po postupnej profilácii jednotlivých sexuálnych menšín a ich uvedomenia si vlastných špecifických potrieb sa z neho postupne generovali ďalšie združenia s obdobným zameraním na celoslovenskej i na regionálnej úrovni: Prvé lesbické združenie Museion (1994, Bratislava), Združenie lesbických a bisexuálnych žien Altera (Banská Bystrica, Bratislava), Združenie homosexuálnych a bisexuálnych mladých ľudí Habio (Bratislava), HaB (Košice), Prometheus (Trnava, Šala), Podisea (Košice), Q-archív (Bratislava), neformálna skupina veriacich gejov a lesieb Medziprietor (Bratislava) a Iniciatíva Inakosť (Bratislava). V slovenských väčších mestách vznikali aj neformálne skupiny gejov a lesieb s cieľom regionálneho stretávania sa homosexuálnej komunity – spomeniem najmä Žilinu, Banskú Bystricu, Banskú Štiavnicu, Levice, Prievidzu, Nitru či Trenčín.

Práca združení sexuálnych menšín sa odvíja v dvoch rovinách – v súkromnej sfére a vo verejnom priestore. Súkromná rovina sa odohráva najmä v internom prostredí komunity samej formou cieleného vyhľadávania gejov a lesieb s cieľom ponúknuť im prirodzené sociálne prostredie gejskej a lesbickej komunity, v ktorej gejovia a lesby nie sú vystavení/é pocitu vylúčenosti, odlišnosti a samoty, a v neposlednom rade im tiež poskytuje priestor na nadväzovanie partnerských vzťahov. Vo verejnej sfére je to v prvom rade politická práca gejských a lesbických aktivistov a aktivistiek, usilujúcich sa v komunikácii s exekutívou a zákonodarným zborom SR o právne riešenie spolunažívania rovnakopohlavných párov na báze registrovaného (registrovaného) partnerstva.

Politické priority gejských a lesbických občianskych združení smerujú teda logicky predovšetkým k presadzovaniu a obhajobe práv a záujmov sexuálnych menšín s cieľom dosiahnuť úplné občianske, právne a spoločenské zrovnoprávnenie homosexuálnej menšiny. Nosnou, najviditeľnejšou a najdiskutovanejšou aktivitou gejov a lesieb od konca 90-tych rokov je snaha odstrániť diskrimináciu najmä v oblasti občianskych práv – teda snaha o presadenie Zákona o registrovanom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia. V súvislosti s tým homosexuálni/e aktivisti/aktivistky cielene otvárajú a roky udržiavajú v povedomí verejnosti odbornú i spoločenskú diskusiu, ktorej výsledkom by malo byť spoločenské uznanie gejov a lesieb a právny inštitút, ktorý by ich vzťahy legalizoval a zrovnoprávnil s heterosexuálnou majoritou.

Zväzky gejov a lesieb fungujú na báze dobrovoľnosti, rovnocennosti a vzájomnej spokojnosti. Takzvaná klasická rodina ako základná spoločenská forma súžitia dvoch ľudí opačného pohlavia (s deťmi či bez, prípadne bez jedného z partnerov) nie je homosexuálnymi partnerstvami nijako znevažovaná ani „znesväcovaná“; gejské a lesbické páry nikomu svojím spolužitím neubližujú. Spoločnosť nie je existenciou takýchto zväzkov nijako ekonomicky, politicky ani spoločensky ohrozovaná a napokon – homosexualita nijako neovplyvňuje budúce sexuálne zameranie detí, ktoré by v takýchto zväzkoch mohli potenciálne vyrastať (a vyrastajú). Opak týchto tvrdení zatiať nikto nedoložil reálnymi dôkazmi, zato sa v hojnej miere používajú ako teoretizujúce protiargumenty voči požiadavkám gejov a lesieb na legalizáciu svojich vzťahov.

Výstižné otázky položila v internetovej diskusii na túto tému jedna z čitateliek Changenetu: "Skúste mi, prosím vysvetliť, čím by také registrované partnerstvá obmedzili váš doterajší život, že ste ochotní v dnešnej vyťaženej dobe venovať toľký čas siahodlhej argumentácii a polemike Proti. Zaujímalo by ma, či ste sa niekedy zamysleli nad tým, že počas vášho polemizovania, počas vašich logických úvah, počas výkladov jednotlivých paragrafov a hodnotenia ich opodstatnenosti a počas vašich etymologických okienok skúmajúcich doslovný význam jednotlivých slov, ktoré sú skloňované v spojení s homosexuálnou menšinou, žijú niekde vedľa vás, možno vedľa v kancelárii, ľudia rovnakého pohlavia, ktorí sa milujú, chcú spolu zdielať svoj život, svoje zážitky, chcú si spolu štrngať na narodeniny aj na Vianoce, chcú spolu spávať, milovať sa a UŽ TO ROBIA! Nie je našťastie na vašich ramenách riešiť problém či Môžu. Vysvetlite nám prosím, v čom by vám a vašim blízkym títo ľudia ublížili, keby mali svoj vzťah na papieri a mohli by si vychutnať aj výhody s tým spojené, tak ako vy."

Pouvažujte, hoci sám/sama, ale ideálne v diskusii s ďalšími o tom, čo je to tolerancia, čo je to akceptácia, čo je to pochopenie. Čo je to žiť a nechať žiť. Ponúkam vám pohľad na toleranciu z inej strany, než  ste ju možno vnímali doteraz...


Vstupujme do duší iných bez topánok

Diskriminácia. Tolerancia. Dve strany jednej mince. Tolerujeme. Sme tolerovaní. Slovník cudzích slov uvádza: tolerancia – znášanlivosť; najvyššia dovolená odchýlka rozmeru. Alebo normy, dodávam ja. Čo všetko tolerujeme? Fajčiara na autobusovej zastávke? Plačúce dieťa v kine? Bezdomovcov v centre mesta? Čo ešte? Určite si ešte spomeniete... A možno vám napadne niektorý spevák, o ktorom je známe, že je gej. Tolerujete jeho odchýlku od normy - je to predsa skvelý spevák, je to dokonca možno vaša „star“ – a preto môže všetko. Alebo vám napadnú vaše susedky, dve ženy, ktoré už roky bývajú spolu a za tmy chodia domov ruka v ruke. Trochu sa o nich klebetí. A keďže príliš nežúrujú, nerušia nočný pokoj, upratujú si chodbu pred dverami, k detičkám a domácim maznáčikom sú milé, tolerujete ich tušenú inakosť, pretože sú „v pohode“. Ich odlišná identita, alebo ak chcete, sexuálna orientácia, je pre vás tolerovateľná. Ste jednoducho tolerantný človek. A cítite sa v tejto úlohe dobre. Dáva vám dobrý pocit. Hm? A možno vám len nikdy nenapadla otázka: „Kto som, že práve ja som ten vyvolený, ktorý má právo sám seba vnímať ako normu a podľa nej niekoho alebo niečo posudzovať a následne tolerovať či netolerovať?“ Roky hľadám odpoveď na túto otázku. A mám jedinú odpoveď. Myslime inak, nediskriminujme „bohorovnou“ toleranciou... Žime a nechajme žiť!

Otázka spoločenskej, občianskej a politickej dikriminácie gejov a lesieb nie je stálou témou dňa majoritnej spoločnosti, ktorá sa jej stále ešte venuje najmä ako bulvárnej šteklivej téme, prípadne k nej pristupuje ako k téme - rozbuške negatívnych emócií a názorov.

Otázka spoločenskej, občianskej a politickej dikriminácie gejov a lesieb je však pre nich samých denne žitou realitou... tu a teraz... Tu a teraz... Tu a teraz...

*/