/* Iniciatďż˝va Inakosďż˝ - Archív článkov - Správa o stave ľudských práv gejov, lesbických žien a bisexuálov na Slovensku
Partneri:    Filmovďż˝ festival inakosti iGirls.cz iBoys.cz Ganymedes lesba.sk eLnadruhou.cz GayChristians.sk Gorila.sk Apollon Shanghai Homofobia.sk
Teplďż˝ dve percentďż˝






© 2014 Iniciatíva Inakosť,
všetky práva vyhradené

Sponzorovanďż˝ hosting od WebSupport.sk





Vlastn� virtu�lny server od 5,65 � od WebSupport.sk

Správa o stave ľudských práv gejov, lesbických žien a bisexuálov na Slovensku

2005-09-09 16:45:18
Zástancovia uvedeného stanoviska najčastejšie argumentujú snahou ochrániť určité tradičné spoločenské hodnoty, ktoré vnímajú ako ohrozované, v tomto prípade zo strany sexuálnych menšín volajúcich po rovnakých právach. Na druhej strane sa však Slovenská republika hlási ku tradičným európskym hodnotám, medzi ktoré nepochybne patrí princíp rovnosti v prístupe k základným ľudským právam a slobodám. Keďže v spoločnosti existuje tendencia aj história nerovnakého prístupu a znevýhodňovania rôznych skupín obyvateľstva (napr. žien, príslušníkov iných ako dominantných etník a rás, alebo sexuálnych menšín), pričom každá má vlastné kultúrno-spoločenské pozadie, je nutné prijímať určité opatrenia, aby bol princíp rovnosti dodržiavaný. Sexuálna orientácia jednotlivca je jednou z tých charakteristík, na základe ktorej dochádza k evidentnej a častej diskriminácii.

Tento fakt reflektuje tak Európska únia vo svojich právnych normách, ako aj Rada Európy vo svojich odporúčaniach a rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva.

1.6. Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života

Európsky parlament prijal niekoľko odporúčaní, ktoré sa týkajú homosexuálne orientovaných ľudí. Rezolúcia z 8. februára 1994 o rovnakých právach pre homosexuálov a lesbické ženy v Európskych spoločenstvách (A3-0028/94) vyzýva parlament členské štáty okrem iného, aby ukončili nerovné zaobchádzanie s homosexuálne orientovanými osobami v oblasti sociálneho zabezpečenia, práva na adopcie, dedičského práva a trestného práva. V rezolúcii zo 16. marca 2000 o rešpektovaní ľudských práv v Európskej únii (A5-0050/2000) v časti „Životný štýl a druh vzťahov“ vyzýva Európsky parlament členské štáty, aby pre rodiny s jedným rodičom, nezosobášené páry a páry ľudí rovnakého pohlavia garantovali rovnaké práva, aké sú priznané manželským párom a rodinám predovšetkým v oblasti daňového práva, sociálneho zabezpečenia a finančného práva. Parlament zároveň vyzýva členské štáty, aby umožnili úpravu mimomanželského spolužitia bez ohľadu na pohlavie, pričom zdôrazňuje nevyhnutnosť vzájomného uznávania rozličných foriem spolužitia i rovnakopohlavných manželstiev. Stanovisko Inštitútu pre aproximáciu práva k návrhu poslancov NRSR na vydanie zákona o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. In: Atribút, 1, 3, 2002.
V septembri 2003 opäť vyzval Európsky parlament členské štáty, aby odstránili všetky formy legislatívnej a praktickej diskriminácie homosexuálne orientovaných ľudí v oblasti práva na manželstvo a adopciu detí. Podpora práv homosexuálov, in: Národná obroda, 5.9.2003. V rezolúcii okrem iného parlament odporúča, aby štáty rozšírili právnu definíciu rodiny, uznávali nemanželské zväzky a zaručili párom v takýchto zväzkoch, či už homosexuálnym alebo heterosexuálnym,. rovnaké práva aké majú manželia.
Pre členské štáty Rady Európy, ktorej je Slovenská Republika členom, je záväzný Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Článok 14 Dohovoru ustanovuje zákaz diskriminácie nasledovným spôsobom:
„Zákaz diskriminácie. Užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.“ Európsky dohovor o ľudských právach, in: http://www.radaeuropy.sk/?928.
Protokol č. 12 Dohovoru pridáva k článku 14 nový odsek 2 v nasledovnom znení: Nikto nesmie byť diskriminovaný akýmkoľvek verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov, ako sú uvedené v odseku 1. Podľa oficiálneho komentára k jednotlivým článkom protokolu č. 12 sa v bode 20 uvádza: „Zoznam dôvodov pre zákaz diskriminácie v článku 1 je totožný so zoznamom uvedeným v článku 14 Dohovoru. Toto riešenie sa považovalo vhodnejšie ako iné, napr. napr. výslovné začlenenie niektorých ďalších dôvodov na zákaz diskriminácie (napr. telesné alebo duševné postihnutie, sexuálna orientácia alebo vek), a to nie preto, že by neexistovalo dostatočné uvedomenie si významného nárastu dôležitosti týchto dôvodov v dnešnej spoločnosti v porovnaní s ich dôležitosťou v čase vypracúvania čl. 14 Dohovoru, ale preto, že zaradenie týchto dôvodov sa považovalo za nepotrebné z právneho hľadiska, keďže zoznam dôvodov pre zákaz diskriminácie nie je vyčerpávajúci a zaradenie niektorého ďalšieho konkrétneho dôvodu by mohlo mať za následok neprimerané interpretácie a contrario v súvislosti s diskrimináciou v prípade nezaradených dôvodov.“ Spoločná cesta k inštitútu registrovaného partnerstva na Slovensku, zborník príspevkov, Iniciatíva Inakosť, Friedrich Ebert Stiftung, Bratislava 2001. Európsky súd pre ľudské práva už aplikoval článok 14 Dohovoru aj vo vzťahu k sexuálnej orientácii (napríklad rozsudok z 21. decembra 1999 v prípade Salgueiro da Silva Mouta v. Portugalsko).
Podľa článku 11 Ústavy SR „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.“ Ústava Slovenskej republiky, AMOS s.r.o., Bratislava 1992. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ochrana súkromných práv homosexuálne orientovaných ľudí je v konečnom dôsledku implicitne zahrnutá v právnom poriadku Slovenskej republiky.
Slovenská legislatíva nemá vo svojich zákonoch ustanovenia, ktoré by priamym spôsobom diskriminovali ľudí s inou ako heterosexuálnou orientáciou, ako napríklad kriminalizáciu homosexuálneho správania, iný vek pre homosexuálny alebo heterosexuálny styk, a pod. Avšak napríklad Zákon o ochrane utajovaných skutočností v § 14, ktorý určuje kritéria bezpečnostnej spoľahlivosti osoby oboznamujúcej sa s utajovanými skutočnosťami, vymenúva ako jedno z rizík fakt, že daná osoba je alebo bola zainteresovaná na akejkoľvek forme sexuálneho konania, ktoré vedie k vydieraniu alebo nátlaku. Zákon o ochrane utajovaných skutočností 215/2004 Z.z. Táto formulácia môže byť tendenčne použitá v prípade osôb s homosexuálnou orientáciou.
Diskriminácia homosexuálov a lesbických žien však prebieha na dvoch iných rovinách: 1. v dôsledku kultúrnej homofóbie a spoločenských predsudkov sa homosexuálne orientovaní ľudia stávajú objektom útokov, či už fyzických alebo verbálnych, a to tak zo strany širokej väčšinovej spoločnosti, ako aj verejných činiteľov (tejto problematike sa venuje správa v časti 2.6. Diskriminácia z dôvodu sexuálnej orientácie); 2. slovenská legislatíva tým, že umožňuje uzatvárať manželstvo iba dvom osobám rozdielneho pohlavia a zároveň nepozná žiadnu zákonnú normu upravujúcu vzťah dvoch ľudí rovnakého pohlavia (pr. zákon o registrovanom partnerstve) de facto znevýhodňuje rovnakopohlavné páry, resp. akékoľvek páry mimo tradičného manželského zväzku, v mnohých hľadiskách.

a) Absencia definície dvoch osôb rovnakého pohlavia žijúcich v trvalom zväzku.
Existujúci Zákon o rodine vo svojich základných zásadách považuje rodinu založenú manželstvom medzi mužom a ženou za základný článok spoločnosti. Zákon o rodine 94/1963 Z.z. Homosexuálni muži a lesbické ženy nemajú teda podľa tohto zákona možnosť založiť rodinu, resp. harmonické, pevné a trvalé životné spoločenstvo, za predpokladu, že žijú v súlade so svojou prirodzenou orientáciou. Navyše fakt, že zákon o rodine sa limituje na manželský zväzok medzi mužom a ženou a následne výchovu detí, za rodinu sa nepovažuje ani iný druh spolužitia ľudí v príbuzenskom vzťahu ako napr. partnerský vzťah dvoch osôb rozdielneho pohlavia vychovávajúci spoločne svoje deti, alebo vzťah starého rodiča a vnúčaťa. V tejto súvislosti je užitočné podotknúť, že v medzinárodnom kontexte nie je pojem rodiny statickou entitou, ale pružne sa vyvíjajúci fenomén vzhľadom na spoločenský vývin a potreby. Napríklad v jednej z publikácií OSN venujúcej sa rôznorodosti rodinných foriem sa uvádza: „Rodiny existujú v mnohých podobách a variáciách a menia sa počas životného cyklu. Spoločnosť, ktorá je priateľská k rodinám, je tá, čo uznáva diverzitu rodinných foriem a rešpektuje jedinečné podmienky, výhody a nevýhody, aké každý zakúša pri výkone jej funkcií.“ Kvapilová, E.: Rodina ako politická otázka, in: Spoločná cesta k inštitútu registrovaného partnerstva na Slovensku, zborník príspevkov, Iniciatíva Inakosť, Friedrich Ebert Stiftung, Bratislava 2001. Ten istý dokument vymenúva tri typy rodinných foriem – nukleárna, rozšírená a reorganizovaná, pričom do poslednej kategórie zahŕňa aj páry rovnakého pohlavia. Praktické dôsledky tohto stavu vyvstávajú vo viacerých súvislostiach v kontexte zákonov, ktoré sa na rodinu odvolávajú.
Občiansky zákonník vymedzuje dva pojmy, ktoré by sa v určitom kontexte dali vztiahnuť na dve osoby rovnakého pohlavia žijúce v partnerskom zväzku. Paragraf 115 občianskeho zákonníka považuje za domácnosť fyzické osoby, ktoré spolu trvalo žijú a spoločne uhrádzajú náklady za svoje potreby. Paragraf 116 označuje za blízke osoby okrem osôb v priamom príbuzenskom alebo rodinnom pomere aj osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne považovala za ujmu vlastnú. Občiansky zákonník 40/1964 Z.z. Tieto dva pojmy sú v tomto význame používané v iných právnych predpisoch. Problematickou je však skutočnosť, že v prípade právnych úkonov je nevyhnutné dokazovanie, že pár spadá do definície blízkych osôb, zatiaľ čo v prípade manželov je to explicitne definované. Fakt, že uznanie statusu blízkej osoby je na posúdení súdu, vytvára pre páry rovnakého pohlavia, ktoré nemajú možnosť uzavrieť legálny zväzok, resp. pre nezosobášené heterosexuálne páry, v porovnaní s manželmi nerovnaké postavenie.

b) Dedičské práva
Občiansky zákonník ustanovuje aj dedičské práva. Na základe § 473 dedia v prvej skupine manžel a deti poručiteľa. Partner/ka poručiteľa môže dediť až v druhej skupine (§ 474), a to len za predpokladu, ak preukáže, že žil/a s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho/jej smrťou v spoločnej domácnosti a staral/a sa o spoločnú domácnosť alebo bol/a odkázaný/á výživou na poručiteľa. Nerovnaké postavenie voči manželovi je teda dané jednak nevýhodnejšou dedičskou skupinou, a jednak nutnosťou preukazovať horeuvedenú skutočnosť. V praktickom živote to môže znamenať napríklad, že ak jeden z partnerov mal manžela, s ktorým nežil v jednej domácnosti, musí sa s ním pozostalý partner o dedičstvo deliť, a to najmenej polovicou dedičstva. V tretej skupine (§475) dedia rovnakým dielom poručiteľovi súrodenci, prípadne ako blízka osoba partner, ak preukáže rovnakú skutočnosť tak, ako je uvedené v § 474. Ak mal teda poručiteľ manžela alebo súrodencov, pozostalý partner, aj keď preukáže všetky skutočnosti, sa o dedičstvo musí deliť.

c) Spoločný nájom
Podľa § 700 Občianskeho zákonníka je možný spoločný nájom družstevného bytu iba medzi manželmi. Partneri, resp. dve osoby mimo manželského zväzku nemajú možnosť užívať spoločný takýto nájom. V dôsledku toho nie je nájomný vzťah pozostalého partnera k bytu po smrti druhého z nich automaticky chránený. Partner zosnulého sa môže stať nájomcom bytu v prípade, že preukáže, že sa staral o spoločnú domácnosť zomretého nájomcu alebo na neho bol odkázaný výživou, ak s ním žil v spoločnej domácnosti najmenej tri roky pred jeho smrťou a nemá vlastný byt (§706).

d) Daňové zákony
Rozdielny status párov rovnakého pohlavia v porovnaní s manželskými dvojicami, resp. aj nezosobášených partnerov rozdielneho pohlavia sa prejavuje aj v daňových povinnostiach. Podľa § 11 Zákona o dani z príjmu, ktorý ustanovuje nezdaniteľnú čiastku základu dane, si môže manžel odpočítať na druhého z manželov 19,2 násobok životného minima na druhého z manželov, ak tento nemá vlastný príjem. Zákon o dani z príjmu 595/2003 Z.z. Táto klauzula sa týka výlučne manželov, preto pre páry rovnakého pohlavia neprichádza do úvahy, aj keď by boli v rovnakej situácii.

e) Právo odmietnuť svedeckú výpoveď proti partnerovi
Trestný poriadok v § 100 umožňuje odoprieť svedeckú výpoveď príbuznému obvineného v priamom pokolení, súrodencovi, osvojencovi a osvojiteľovi, manželovi a druhovi obvineného. Zákon o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) 141/1963 Z.z. Do úvahy by prichádzala definícia partnerov rovnakého pohlavia ako druha, občiansky zákonník však tento pojem nedefinuje. Možnosť jedného z partnerov spoľahnúť sa tak na možnosť odoprieť svedeckú výpoveď nie je zďaleka zaručená tak, ako je to v prípade manželov. Druhý odstavec tohto paragrafu ustanovuje možnosť odoprieť výpoveď, ak by tým svedok spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu priamemu príbuznému, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi alebo iným osobám v pomere rodinnom alebo obdobnom, ktorých ujmu by právom pociťoval ako ujmu vlastnú. Aj keď v tomto prípade používa pre inú osobu trestný poriadok definíciu obdobnú ako občiansky zákonník pri definovaní blízkej osoby, znova by bolo na zvážení súdu, ako vzťah dotyčných partnerov klasifikuje.

f) Právo na azyl, právo na dlhodobý či trvalý pobyt
Zákon o azyle v § 8 medzi dôvodmi, na základe ktorých ministerstvo udeľuje azyl, uvádza prenasledovanie utečenca v štáte pôvodu z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosť k určitej sociálnej skupine. Zákon taktiež v § 47 vymenúva dôvody, pre ktoré žiadateľa, utečenca alebo cudzinca nemožno vyhostiť na hranice územia štátu, ak by jeho život alebo sloboda boli ohrozené. Dôvody obsahujú rasu, náboženstvo, národnosť, príslušnosť k určitej sociálnej skupine alebo zastávanie určitých politických názorov. Zákon o azyle 480/2002 Z.z. Príslušnosť k určitej sociálnej skupine by mohla byť teoreticky vyhodnotená ako príslušnosť k sexuálnej menšine, ak je táto dôvodom v tej ktorej krajine k prenasledovaniu, avšak takáto interpretácia je veľmi neistá. Pracovníci Slovenského helsinského výboru, ktorý poskytuje právnu pomoc žiadateľom o azyl, nevedia doposiaľ o žiadnom prípade udelenia ani žiadosti o azyl na takomto základe.
Zákon o azyle tiež v § 10 umožňuje za účelom zlúčenia rodiny udeliť azyl manželovi azylanta. Partner rovnakého pohlavia v prípade, že by v krajine pôvodu bol prenasledovaný napríklad z politických dôvodov, by možnosť udelenia azylu na tomto základe nemal. Podobné ustanovenie o povolení prechodného pobytu na účely zlúčenia rodiny obsahuje aj Zákon o pobyte cudzincov, pričom umožňuje policajnému útvaru udeliť povolenie na pobyt manželovi, nijakým spôsobom však partnerovi rovnakého pohlavia, či už registrovanému v štáte pôvodu, alebo nie. Zákon o pobyte cudzincov 48/2002 Z.z. Taktiež nerovnaké postavenie partnera, príp. manžela rovnakého pohlavia, oproti manželovi v tradičnom zväzku, umožňuje § 15 tohto zákona, ktorý vymenováva osoby, ktoré môže cudzinec, resp. občan SR, pozvať bez súhlasu ministerstva vnútra. Na pozvanie partnera by na rozdiel od manžela (opačného pohlavia) takýto súhlas potreboval.

g) Právo na informácie o zdravotnom stave partnera
Podľa § 16 Zákona o zdravotnej starostlivosti majú po smrti pacienta právo nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie manžel, manželka plnoleté deti a osoby, ktoré s ním žili v čase smrti v spoločnej domácnosti (podľa § 115 Občianskeho zákonníka). Ak teda partner zosnulého v čase smrti s ním v spoločnej domácnosti nežil, týmto právom na rozdiel od manžela v obdobnej situácii nedisponuje. Zákon o zdravotnej starostlivosti 277/1994 Z.z. Rovnako sa partnerovi nemusí dostať poučenia o povahe ochorenia druhého partnera a o potrebných zdravotných úkonoch, pretože zákon v § 15 túto povinnosť ukladá lekárovi vo vzťahu k osobám blízkym (podľa § 116 Občianskeho zákonníka), pričom nie je samozrejmé, že partner pacienta bude za osobu blízku považovaný.

h) Právo na pracovné voľno, vysporiadanie pracovnoprávnych nárokov
Zákonník práce v § 141 Dôležité osobné prekážky v práci pri vymenovávaní okolností, za ktorých je možné čerpať pracovné voľno s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy, používa termín „rodinný príslušník“, pričom ako rodinného príslušníka definuje na inom mieste (§ 40) mimo iných aj osobu, ktorá so zamestnancom žije spoločne v domácnosti. Ak teda zamestnanec žije s partnerom v spoločnej domácnosti, má podobne ako manžel nárok na pracovné voľno pri sprevádzaní partnera do zdravotníckeho zariadenia. V prípade úmrtia má manžel nárok na dva dni pracovného voľna, zatiaľ čo „rodinný príslušník“ na jeden deň pracovného voľna a ak zabezpečuje pohreb, má nárok na ďalší deň. Zákonník práce 433/2003 Z.z. V oboch prípadoch nemá teda nárok na voľno zamestnanec, ktorý nežije s partnerom v spoločnej domácnosti.
Odsek 1 § 141 stanovuje zamestnávateľovi ospravedlniť neprítomnosť zamestnanca mimo iného v prípade ošetrovania člena rodiny, avšak nie je jasné, koho presne v tomto prípade má zákon na mysli.
Zákonník práce upravuje taktiež peňažné nároky v prípade smrti zamestnanca, ktoré prechádzajú na manžela, deti, resp. rodičov, ak s ním žili v spoločnej domácnosti, partner zamestnanca však podľa týchto ustanovení nemá možnosť uplatniť si na ne nárok rovnakým spôsobom. Ak vyššie uvedených osôb niet, stávajú sa tieto predmetom dedičstva (§ 35). Ďalej napríklad pri pracovnom úraze z následkom smrti má manžel zamestnanca nárok na odškodné najmenej 15 000 Sk, zatiaľ čo na partnerov rovnakého pohlavia zákon podobným spôsobom nemyslí.

i) Zdravotné a dôchodkové poistenie/sporenie
Podľa zákona o sociálnom poistení (§ 39) má poistenec nárok na ošetrovné, ak ošetruje choré dieťa, manžela alebo rodiča. Zákon o sociálnom poistení 461/2003 Z.z. Ak by v prípade partnerov rovnakého pohlavia zdravotný stav jedného z nich nevyhnutne vyžadoval ošetrenie inou osobou a celkom prirodzene by tou osobou mal byť druhý z partnerov, táto formulácia zákona mu žiadnym spôsobom neposkytuje nárok na ošetrovné.
V prípade manželov má vdova, resp. vdovec, nárok na vdovský alebo vdovecký dôchodok, ak bol zomretý z manželov v čase smrti poberateľom dôchodku, splnil podmienky nároku na dôchodok alebo zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Tento nárok si môže uplatňovať po dobu jedného roku od smrti manžela/ky a po tomto období, ak dovŕšil/a dôchodkový vek. Tamže, Zákon o dôchodkovom sporení 43/2004 Z.z. Toto vytvára ďalší priestor pre diskrimináciu párov rovnakého pohlavia, ktoré do obdobného zväzku s takouto výhodou nemôžu vstúpiť.
Ďalšou situáciou, ktorá poskytuje určitú výhodu manželskému páru, resp. jednému z manželského páru, oproti páru mimo manželského zväzku, je, že v prípade smrti druhého z nich v dôsledku pracovného úrazu má okrem odškodnenia zo strany zamestnávateľa (viď časť h) nárok na jednorázové odškodnenie zo strany sociálnej poisťovne vo výške 730-násobku denného vymeriavacieho základu, najviac 1 000 000 Sk.
No a podobne ako v prípade peňažných nárokov po smrti zamestnanca, aj v prípade peňažných nárokov na dávky prechádzajú tieto na manžela/ku, deti a rodičov. Pozostalý partner rovnakého pohlavia môže na ne získať nárok len v prípade, že týchto osôb niet a dávky sa stávajú predmetom dedičstva. Zákon o sociálnom poistení 461/2003 Z.z.

j) Osvojenie a pestúnska starostlivosť
Pár rovnakého pohlavia si nemôže osvojiť dieťa ako spoločné. Podľa § 66 Zákona o rodine si ako spoločné môžu osvojiť dieťa len manželia. Zákon o rodine 94/1963 Z.z. Vzhľadom na spoločenskú klímu vo vzťahu k homosexualite je vysoko pravdepodobné, že aj odstavec 1 § 64: „Osvojiteľmi sa môžu stať len občania, ktorí zaručujú spôsobom života, že osvojenie bude na prospech dieťaťa i spoločnosti“ bude interpretovaný v neprospech homosexuálneho muža alebo lesbickej ženy, ktorí by sa snažili osvojiť si dieťa ako jednotlivci. Zákon o pestúnskej starostlivosti obsahuje podobné ustanovenie. Spoločnú pestúnsku starostlivosť spomína zákon rovnako len v súvislosti s manželmi. Zákon o pestúnskej starostlivosti 265/1998 Z.z.

Väčšina európskych tradične demokratických štátov už uznáva rôzne formy legislatívneho riešenia spolužitia párov rovnakého pohlavia s rôznym rozsahom práv a chráni tak tieto páry pred diskrimináciou v oblasti pracovného práva, sociálneho zabezpečenia, ekonomických práv a aj rodinných práv.

2.6. Diskriminácia z dôvodu sexuálnej orientácie
Článok 13 Zmluvy o Európskom spoločenstve, tzv. amsterdamskej zmluvy z roku 1997, výslovne medzi dôvodmi diskriminácie, proti ktorým treba v prípade potreby zakročiť, výslovne uvádza aj sexuálnu orientáciu. V novembri roku 2000 prijala Európska únia smernicu 2000/78/EC zakladajúcu všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a zárobkovej činnosti, ktorá zaväzovala členské a nové členské krajiny prijať legislatívu zakazujúcu diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie. Táto smernica bola transponovaná do slovenskej legislatívy prijatím Zákona o rovnakom zaobchádzaní (tzv. antidiskriminačného zákona) na pôde NRSR v máji tohto roku.

Násilie a obťažovanie
Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v článku číslo 5 zaručuje každému právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Európsky dohovor o ľudských právach, in: http://www.radaeuropy.sk/?928. Ústava SR v článku 19 ustanovuje, že každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života. Ústava Slovenskej republiky, AMOS s.r.o., Bratislava 1992. Gejovia a lesbické ženy sa však veľmi často stávajú obeťami násilia a obťažovania, či už zo strany blízkych ľudí, alebo úplne neznámych osôb.
V roku 2002 sa na Slovensku realizoval výskum diskriminácie lesbických žien, gejov, bisexuálov a bisexuálok, ktorý bol súčasťou širšieho európskeho projektu európskej časti medzinárodnej lesbickej a gejskej asociácie ILGA a ktorý mal za cieľ zmapovať rozsah diskriminácie na základe sexuálnej orientácie v rôznych oblastiach spoločenského a súkromného života. Tzv. participatívny výskum (realizovaný samotnou komunitou) bol na Slovensku prevedený na vzorke 251 respondentov, z toho 35 percent žien a 65 percent mužov. Keďže je výskum jediný svojho druhu a poskytuje aktuálne údaje o diskriminácii gejov a lesbických žien, údaje z neho budú použité ako smerodajné pri charakteristike stavu diskriminácie v tejto správe.
Najvypuklejšou formou násilia a homofóbneho správania voči gejom, lesbám, bisexuálom a bisexuálkam sú fyzické útoky.
Podľa správy z výskumu diskriminácie až 15 % respondentov, t.j. každý šiesty až siedmy gej, lesba alebo bisexuál/bisexuálka bol obeťou minimálne jedného násilného fyzického útoku kvôli sexuálnej orientácii. Z celkového počtu 37 respondentov, ktorí boli fyzicky napadnutí, v 16 prípadoch sa tak stalo raz, v piatich prípadoch dvakrát a v 16 prípadoch tri a viackrát. U 42 % napadnutých ide teda o mnohonásobné prípady fyzických útokov.
Fyzické napadnutie malo rôzne formy. V 18 prípadoch išlo o jednotlivú facku, kopanec, v 10 prípadoch respondenti uviedli opakované údery, bitie a kopanie, v 1 prípade išlo o ozbrojené prepadnutie a v 13 prípadoch malo násilie iné formy. Najčastejšie bola páchateľom neznáma osoba, často sa vyskytoval tiež spolužiak, známy a dokonca policajt. Útočníkmi boli aj rodinní príslušníci, spolupracovníci, susedia a iné osoby. Šípošová, M., Jójárt, P. a Daučíková, A.: Správa o diskriminácii lesbických žien, gejov, bisexuálov a bisexuálok na Slovensku, Q-archív, Bratislava 2002.

Správa uvádza aj konkrétne príklady fyzických útokov:
î (lesba, vek 51-60 rokov) Skupina mužov ma vyhnala z podniku a naháňali ma po uliciach. Muž ma hrubo sexuálne napadol a násilím sa presvedčoval, či som muž, alebo žena. V treťom prípade ma nečakane napadli v dopravnom prostriedku a bolo zjavné, že mladíkovi sa nepáčim ako typ mužskej ženy. Predtým sa mi smial a označoval ma za úchylnú.
î (gej, vek 41-50 rokov) Skupina skinheadov ma kopala a fackala. Potom na mňa vytiahli zbraň. Priložili mi ju k hlave a chceli, aby som sa vyzliekol.
î (lesba, vek 18-25 rokov) Otec ma dal znásilniť susedovi, pretože podľa jeho teórie som lesba preto, že som "to neskúsila s poriadnym chlapom". Vlastne ma chcel takto vyliečiť z homosexuality. Mal pocit, že by som mu mala byť vďačná za jeho "pomoc".

Fakt, že v 9 prípadoch bol útočníkom policajt, naznačuje, že je málo pravdepodobné, že sa obete fyzických útokov budú s dôverou obracať na políciu a hľadať u nej pomoc. Len 3 respondenti z napadnutých uviedli, že incident ohlásili na polícii, pričom v 2 prípadoch bola reakcia polície nepriateľská a len v 1 prípade podporujúca. Väčšina napadnutých, ktorí sa neobrátili na políciu, uvádza ako dôvod nedôveru v adekvátny zásah polície ("k ničomu by to neviedlo") a strach z ďalšieho ponižovania a výsmechu. Obete fyzických útokov kvôli sexuálnej orientácii sa teda v drvivej väčšine prípadov boja, často odôvodnene, obrátiť o pomoc na políciu.
Čo sa týka obťažovania, je podľa správy situácia ešte kritickejšia. Takmer každý druhý gej, lesba alebo bisexuál/bisexuálka (43 %) uvádza, že bol niekedy vo svojom živote obeťou obťažovania. Tamže. Ani toto číslo však nemusí byť konečné a je pravdepodobne len špičkou ľadovca. Pre mnohých členov a členky menšiny sú určité jemnejšie prejavy obťažovania ako napríklad vtipkovanie alebo znevažujúce nadávky na adresu homosexuálov takou samozrejmou súčasťou kultúry, že ich ani nevnímajú ako obťažovanie.
Podľa spomínaného výskumu z celkového počtu 104 respondentov, ktorí uviedli skúsenosť s obťažovaním, desiati uvádzajú jeden prípad obťažovania (10 %), šestnásti boli obťažovaní dvakrát (15 %), a až tri štvrtiny respondentov (78 osôb) uvádza tri a viac prípadov obťažovania. Tieto údaje vedú k možnej interpretácii, že akonáhle si človek začne uvedomovať diskriminačnú povahu niektorých spôsobov správania v širších súvislostiach spoločenskej homofóbie, zistí, že obťažovanie na základe sexuálnej orientácie je bežnou súčasťou kultúry a teda aj života gejov a lesieb.
Ako najčastejší prejav obťažovania respondenti uvádzajú slovné znevažovanie, a to až v 89 prípadoch. V 29 prípadoch uvádzajú hrubú bezohľadnosť a tiež vyhrážanie. O čosi menej často sa vyskytli nápisy na ich adresu (v 22 prípadoch) a vydieranie (v 15 prípadoch). Okrem uvedených prejavov sa v 7 prípadoch vyskytli nenávistné dopisy a v 19 prípadoch iné prejavy obťažovania.
Ako osobu, ktorá sa obťažovania dopustila, respondenti najčastejšie uvádzajú neznámeho človeka (v 46 prípadoch) alebo spolužiaka (v 40 prípadoch). Menej často udávajú kolegu (v 27 prípadoch), suseda (v 18 prípadoch), rodinného príslušníka (v 18 prípadoch), policajta (v 10 prípadoch) alebo iné osoby (v 33 prípadoch). Len mizivé percento obetí obťažovania (2 %) ohlásilo incident na polícii. Reakcia bola v jednom prípade neutrálna a v jednom prípade nepriateľská. Ako dôvod sa opakovane podobne ako v prípade fyzického násilia objavuje nedôvera v adekvátnu reakciu polície, strach z druhotnej stigmatizácie, ako aj nedostatok legislatívnych prostriedkov na ochranu homosexuálnej menšiny. V 8 prípadoch nahlásili respondenti obťažovanie iným orgánom alebo ľudskoprávnej inštitúcii, pričom ani v jednom prípade nehodnotia reakciu ako podpornú. V 6 prípadoch ju hodnotia ako neutrálnu a v 2 prípadoch ako nepriateľskú.

Vybrané prípady obťažovania:
î (lesba, vek 26-40 rokov) Jedno z najťažších obťažovaní som zažila na strednej škole, keď profesor vycítil moju orientáciu, rodičom povedal, že som lesba a všade, kde ma stretol, používal slovné prostriedky na zosmiešnenie. Samozrejme, moje známky sa vyvíjali podľa jeho prístupu, mala som sólovú 4, hoci ostatné známky sa pohybovali medzi 1-2.
î (gej, vek 18-25 rokov) Otec sa mi vyhrážal, že ak sa nezmením, pôjdem z domu, on, alebo ja. Kamarátka, ktorej som najviac veril, ma znevažovala, spolu zo svojím bratom znepríjemňovala život mne, a hlavne mojej mame. Vydierala nás citátmi z Biblie (sme veriaci), ale dosiahla len to, že mama plakávala a spolu sme sa potom dlhé mesiace nebavili.
î (gej, vek 18-25 rokov) Spolužiak sa o mne vyjadroval, že som pojebaný buzerant, telefonoval mi domov cez svojich kamarátov o polnoci, niekedy aj o tretej nadránom a oznamoval mi, že som buzerant.
î (gej, vek 26-40 rokov) Mal som nápisy na schránke "skurvený buzerant", nápisy na stene, vo výťahu aj pri dverách bytu "kokot teplý".

Pri štatistickom porovnaní vzťahu medzi prípadmi obťažovania a identitou sa ukázali významné zistenia, že najohrozenejšou skupinou sú lesbické ženy (obťažovanie uvádza až 53 % lesieb), nasledujú gejovia (obťažovanie uvádza 48 %), menej ohrození sa zdajú bisexuálne orientovaní muži (21 %) a bisexuálne ženy (19 %). Z hľadiska obťažovania sa teda javí byť rizikovejšia homosexuálna orientácia než bisexuálna.
Podľa výskumu má až 50 percent gejov a lesbických žien potrebu skrývať svoju sexuálnu orientáciu na verejnosti vždy a ďalších 15 percent niekedy. Navyše 54 percent účastníkov výskumu sa vyhýba hovoriť o svojej orientácii neznámym ľuďom vždy a ďalších 33 percent niekedy. Aj keď by sa mohlo zdať, že tí gejovia, lesby, bisexuáli a bisexuálky, ktorí sa otvorene prejavujú na verejnosti a otvorene rozprávajú o svojej sexuálnej orientácii, budú častejšie terčom fyzických útokov alebo obťažovania, táto súvislosť sa neukázala ako pravdivá. Terčom útoku, resp. obťažovania sa môže stať každý bez ohľadu na to, či svoju orientáciu otvorene vyjadruje, alebo nie. Toto zistenie naznačuje, že útočníkom, resp. osobám, ktoré obťažujú niekoho na základe sexuálnej orientácie, stačí k tomuto konaniu domnienka, prípadne nejaký druhotný zdroj. Je zrejmé, že obeťami podobných útokov sa môžu stať aj heterosexuáli, ktorých útočník pokladá za neheterosexuálnych.
Napriek tomu, že gejovia a lesbické ženy sú jednou z ohrozených skupín, čo sa týka fyzického alebo verbálneho násilia, náš trestný zákon na nich nepamätá. Zákon v Piatej hlave obsahuje dve ustanovenia, ktoré majú vzťah k tendencii v spoločnosti násilne sa správať ku určitým skupinám obyvateľstva alebo jednotlivcom. Trestný zákon 140/1961 Z.z. Zákon medzi dôvodmi takéhoto násilia so zvýšenou trestnou sadzbou v § 196 vymenúva politické presvedčenie, národnosť, rasu, príslušnosť k etnickej skupine a vyznanie, nezahŕňa však sexuálnu orientáciu. Rovnako v § 198, ktorý zakazuje verejné hanobenie určitých skupín obyvateľstva, sa spomína len národ, rasa a presvedčenie. Treba dodať, že existujú krajiny, v ktorých sa obdobné paragrafy týkajú explicitne aj podnecovania nenávisti voči sexuálnym menšinám, resp. skupinám na základe sexuálnej orientácie (napr. Švédsko).

Diskriminácia v oblasti zdravotnej starostlivosti
Zákon o zdravotnej starostlivosti obsahuje ustanovenie upravujúce zákaz diskriminácie. V § 4 sa zakazuje diskriminácie na základe pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, zdravotného postihnutia, veku, majetku, rodu alebo iného postavenia. Sexuálna orientácia nie je explicitne uvedená. Tzv. antidiskriminačný zákon v § 5 upravuje zásady rovnakého zaobchádzanie mimo iné aj v zdravotnej starostlivosti, avšak medzi dôvodmi pre zákaz diskriminácie uvádza len pohlavie, rasový, národnostný a etnický pôvod. Zákon o rovnakom zaobchádzaní 365/2004 Z.z.
Výskumné údaje ukazujú, že 5 % z celkového počtu respondentov a respondentiek zažilo priamu diskrimináciu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti napriek tomu, že pred lekármi a zdravotným personálom svoju orientáciu 72 % opýtaných, pričom 50 % tak robí vždy, 22 % niekedy. Vzhľadom k tomu, že sexuálny život sa týka človeka ako biologického celku a je ukotvený aj vo fyziologických a psychofyzických procesoch, nemožno vylúčiť, že takéto utajovanie nesie so sebou riziká pre zdravie pacienta. Nie je zriedkavé, že tak zdravotnícky personál, ako aj profesionáli v oblasti duševného zdravia pre nedostatok informácií, resp. prevládajúce stereotypy o homosexualite, reagujú na zdravotné ťažkosti pacienta neprimeraným spôsobom, ktorý nielenže nerieši problém, s ktorým sa človek na lekára obráti, ale môže aj spôsobiť ďalšie ťažkosti zdravotného charakteru. Príkladom je nútená, resp. navrhovaná liečba homosexuality, ktorá už dávno nie je kategorizovaná ako choroba ani duševná porucha. Pomerne známy psychiater Alojz Rakús, ktorý bol svojho času aj poslancom NRSR, veľmi otvorene a pomerne často vystupoval verejne s názorom, že homosexualita je choroba, ktorú je možno liečiť. Napriek všeobecnej zhode odborníkov a výsledkov rôznych výskumov, ukazujúcich, že homosexuálne orientovaní ľudia nevykazujú žiadne známky patológie a nie je dôvod považovať homosexualitu za chorobu, a tiež že pokusy o „liečbu“ homosexuality sú vo všeobecnosti neúspešné a majú za následok len potlačenie prirodzených tendencií, prípadne v dôsledku toho ďalšie psychické problémy, opakovane zastával možnosť „liečby“ homosexuálnej orientácie. Iným príkladom je redukovanie alebo neprimerané zovšeobecnenie ťažkostí ako súvisiacich so sexuálnou orientáciou, prípadne naopak, ignorovanie skutočnosti, že pacient môže byť pod tlakom homofóbnych reakcií zo strany okolia, ktoré môžu mať za následok celú škálu psychických problémov. Navyše, gejovia a lesbické ženy sa často stávajú objektom obťažovania a verbálnych útokov aj zo strany zdravotných pracovníkov.
Konkrétne prípady diskriminácie v zdravotníctve, ako ich uvádzajú účastníčky a účastníci výskumu:
(lesba, vek 51 – 60 rokov) Gynekológ ma ponižoval, že som lesba, keď som ešte stále panna, a povedal, že sa treba vydať a rodiť deti.
(gej, vek 18 – 25 rokov) Chcel som pomôcť tým, že darujem krv, ale klauzula na dotazníku mi to znemožnila. A ako mi povedala sestra, krv zoberú od každého, len nie od homosexuála a osoby, ktorá prekonala hepatitídu.
(gej, vek 18 – 25 rokov) Mal som zdravotný problém a lekár, ktorý sa dozvedel, že som gej, uzavrel diagnózu do psychologickej roviny, lebo vraj "nie som v poriadku duševne, preto mám zdravotné problémy s bruchom a žalúdkom".
(gej, vek 26 – 40 rokov) Lekár ma odhováral od homosexuálnej orientácie, vyhrážal sa, že zverejní moju orientáciu v škole a rodine. Intrigy voči partnerovi.

Diskriminácia v oblasti služieb
Gejovia a lesbické ženy nie sú podľa platnej legislatívy pri poskytovaní služieb chránení. Antidiskriminačný zákon rovnako ako vo sfére zdravotníctva zakazuje diskrimináciu pri poskytovaní tovarov a služieb len na základe pohlavia, rasového, národnostného a etnického pôvodu. Zákon o rovnakom zaobchádzaní 365/2004 Z.z.
Pokiaľ sa týka bývania, podľa výskumu 78 % respondentov a respondentiek skrýva svoju orientáciu pred susedmi, majiteľmi domu/bytu, z obavy, aby o svoje bývanie neprišli, resp. aby sa vyhli nepríjemnostiam. Z opýtaných 7 % malo problémy s ubytovaním; najčastejšie šlo o odmietnutie ubytovať, slovné osočovanie a slovné obťažovanie. Podobným problémom musia čeliť aj gejské a lesbické organizácie pri hľadaní kancelárskych priestorov, prípadne pri zabezpečovaní ubytovania pri organizovaní nejakej akcie pre primárnu cieľovú skupinu. Existujú prípady, keď z týchto dôvodov gejská alebo lesbická organizácia neupresňuje alebo skrýva svoje zameranie.

Niekoľko príkladov z výskumu diskriminácie vo sfére bývania:
(lesba, vek 51 – 60 rokov) Susedia sa ma trvalo snažili vystrnadiť vyhrážkami, že ma udajú na polícii, že som lesba a že žijem na čierno u svojej partnerky (oficiálnej majiteľky bytu).
(bisexuálka, vek 18 – 25 rokov) Ak si v niektorých zariadeniach chcete prenajať izbu (žena + žena) a neskrývate orientáciu, môže sa stať, že vás neubytujú.
(lesba, vek 26 – 40 rokov) Chcela som sa ubytovať s priateľkou v menšom meste na Slovensku v hoteli, iba na nás zazerali, nakoniec sa vyjadrili, že nemajú miesta.
(gej, vek 26 – 40 rokov) Pracovníčka recepcie hotela XY ma odmietla s priateľom ubytovať, aj keď som mal rezervovanú izbu, vraj z dôvodu, že som Bratislavčan. Predtým som tam bol už 4 x ubytovaný.
(gej, 41 – 50 rokov) Niektorí kolegovia, ktorí tušia moju orientáciu, napr. odmietli bývať so mnou v dvojposteľovej izbe.

Vo verejných priestoroch je diskriminácia najzjavnejšia na miestach oddychu a zábavy. Až 30 % zo všetkých účastníkov výskumu uvádza skúsenosť s diskrimináciou najmä v baroch, kluboch a reštauráciách. Iba 15 % gejov a lesbických žien a bisexuálov uvádza, že svoju sexuálnu orientáciu v baroch, reštauráciách a pod. neskrýva. Naopak, 51 % respondentov svoju orientáciu skrýva úplne a 34 % ju skrýva niekedy. Ani v prípade služieb sa nepotvrdila sa súvislosť medzi skrývaním sexuálnej orientácie a výskytom diskriminácie.

Diskriminácia v zamestnaní
Oblasť pracovnoprávnych vzťahov je v súčasnosti jedinou oblasťou, v ktorej existuje explicitná právna ochrana pred diskrimináciou na základe sexuálnej orientácie. Ustanovuje to § 6 Zákona o rovnakom zaobchádzaní. Tamže.



POUŽITÉ ZDROJE A LITERATÚRA

Európsky dohovor o ľudských právach, in: http://www.radaeuropy.sk/?928.

Občiansky zákonník 40/1964 Z.z.

Ondrisová, S., Šípošová, M., Červenková, I., Jójárt, P. a Bianchi, G.: Neviditeľná menšina: Čo (ne)vieme o sexuálnej orientácii, Nadácia Občan a demokracia, Bratislava 2002.

Spoločná cesta k inštitútu registrovaného partnerstva na Slovensku, zborník príspevkov, Iniciatíva Inakosť, Friedrich Ebert Stiftung, Bratislava 2001.

Stanovisko Inštitútu pre aproximáciu práva k návrhu poslancov NRSR na vydanie zákona o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, in: Atribút, 1, 3, 2002.

Šípošová, M., Jójárt, P. a Daučíková, A.: Správa o diskriminácii lesbických žien, gejov, bisexuálov a bisexuálok na Slovensku, Q-archív, Bratislava 2002.

Trestný zákon 140/1961 Z.z.

Ústava Slovenskej republiky, AMOS s.r.o., Bratislava 1992.

Zákon o azyle 480/2002 Z.z.

Zákon o dani z príjmu 595/2003 Z.z.

Zákon o dôchodkovom sporení 43/2004 Z.z.

Zákon o ochrane utajovaných skutočností 215/2004 Z.z.

Zákon o pestúnskej starostlivosti 265/1998 Z.z.

Zákon o pobyte cudzincov 48/2002 Z.z.

Zákon o rodine 94/1963 Z.z.

Zákon o rovnakom zaobchádzaní 365/2004 Z.z.

Zákon o sociálnom poistení 461/2003 Z.z.

Zákon o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) 141/1963 Z.z.

Zákon o zdravotnej starostlivosti 277/1994 Z.z.

Zákonník práce 433/2003 Z.z.


V čase spomínaného výskumu tento zákon ešte neexistoval. Diskriminácia na základe sexuálnej orientácie sa vo výskumnom súbore vyskytla aj pri vstupe do zamestnania. 3 % z odpovedajúcich uvádza, že im niekedy bolo odmietnuté pracovné miesto z dôvodu sexuálnej orientácie a ďalších 7 % respondentov má také podozrenie. Postup alebo povýšenie z dôvodu sexuálnej orientácie bolo odmietnuté 4 % respondentov. Ďalších 8 % respondentov má podozrenie, že sa tak stalo na základe sexuálnej orientácie.
Varovaniu o prepustení alebo zbavení funkcie muselo čeliť 7 % respondentov. Celých 6 % respondentov bolo z dôvodu sexuálnej orientácie prepustených, zbavených funkcie alebo donútených odísť zo zamestnania.
Obťažovaniu v zamestnaní muselo čeliť 26 %, teda každý štvrtý z opýtaných. Najčastejšie malo obťažovanie formu vtipkovania alebo vysmievania (v 50 prípadoch). Pomerne často (v 25 prípadoch) museli respondenti a respondentky čeliť agresívnym otázkam. Z ďalších foriem obťažovania sa vyskytlo fyzické násilie, vyhrážky, homofóbne zneužívanie, sexuálne obťažovanie a iné formy.
Potrebu skrývať sexuálnu orientáciu, alebo o nej mlčať vo všetkých zamestnaniach má vyše polovica gejov a lesieb (až 55 %). 34 % respondentov má, alebo malo túto potrebu v niektorých zamestnaniach. Len 11 % opýtaných uviedlo, že takúto potrebu necíti. V súčasnom zamestnaní svoju sexuálnu orientáciu skrýva pred všetkými zamestnancami vyše polovica respondentov a respondentiek (52 %) Pred niektorými zamestnancami skrýva sexuálnu orientáciu 35 % respondentov. Orientáciu v súčasnom zamestnaní neskrýva 13 %.
Podľa výsledkov opýtaní pokladajú za najnebezpečnejšie odkryť svoju sexuálnu orientáciu pred zamestnávateľmi alebo nadriadenými - až v 160 prípadoch uvádzajú, že pred nadriadenými svoju sexuálnu orientáciu skrývajú. V 123 prípadoch skrývajú orientáciu pred ostatnými zamestnancami, v 109 prípadoch pred klientmi a v 95 prípadoch pred zákazníkmi. Z uvedených údajov je zrejmé, že veľká väčšina gejov a lesieb pokladá za nebezpečné otvorene hovoriť o svojej sexuálnej orientácii, a to najmä pred tými osobami, zo strany ktorých môže prísť nejaký postih. Z výskumných údajov je zrejmé, že toto nebezpečenstvo je naozaj reálne. Medzi otvorenosťou o sexuálnej orientácii v zamestnaní a diskrimináciou však podľa výskumu neexistuje priama súvislosť.

Niektoré príklady diskriminácie v zamestnaní:
(gej, vek 26 – 40 rokov) Pri podaní žiadosti o zamestnanie v miestnom veľkosklade bola moja žiadosť roztrhnutá osobne majiteľom/podnikateľom v mojej prítomnosti, s jeho slovným vyjadrením, že "buzerantov" tuná nezamestnávam.
(gej, vek 18 – 25 rokov) Pracujem v spoločnosti, ktorá je 100 % dcérou istého leteckého dopravcu. Ja ako zamestnanec mám nárok na určitú zľavu z leteniek. Priateľ takúto možnosť zľavy, bohužiaľ, nemôže využiť, napriek tomu, že je môj partner a že som dal pre firmu vyhlásenie, že v spoločnej domácnosti žijeme minimálne 6 mesiacov. Takéto vyhlásenie od vás firma požaduje, ak chcete, aby niekto, s kým žijete, mohol využiť zľavu na letenku. Heterosexuálne páry (nemusia byť zosobášení) takúto zľavu môžu využiť, pokiaľ jeden z dvojice pracuje vo firme. Partneri gejov a lesieb túto možnosť nemajú. Neexistujú ani výnimky, za akých by sa poskytla zľava pre partnera. Povedali nám, že tieto zľavy neplatia "for the same sex".
(lesba, vek 26 – 40 rokov) Moja nadriadená v psychologickej poradni, kde som pracovala, išla za riaditeľom s tým, že by som nemala mať dievčatá ako klientky, pretože som lesba.
(gej, vek 41 – 50 rokov) Išlo o dôležité diplomatické miesto. Bol som vyradený z rozhodovania práve pre moju orientáciu. Okrem toho išlo o dôležitú zahraničnú stáž, kde rozhodujúci orgán dostal nejakým spôsobom túto informáciu.
(gej, vek 26 – 40 rokov) Išlo o zotrvanie vo významnej vedúcej funkcii - dôvody sa našli, samozrejme, iné (to nie je problém na reformujúcom sa pracovisku), ale bolo mi naznačené, že pre pracovisko môže byť nebezpečné, ak sa prevalí moja orientácia. Bolo mi to naznačené členom vedenia medzi štyrmi očami, aby neexistovali ani len svedkovia.

*/