/* Iniciatďż˝va Inakosďż˝ - Archív článkov - „Inakší“ filmový festival – pokus tretí
Partneri:    Filmovďż˝ festival inakosti iGirls.cz iBoys.cz Ganymedes lesba.sk eLnadruhou.cz GayChristians.sk Gorila.sk Apollon Shanghai Homofobia.sk
Teplďż˝ dve percentďż˝






© 2014 Iniciatíva Inakosť,
všetky práva vyhradené

Sponzorovanďż˝ hosting od WebSupport.sk





Vlastn� virtu�lny server od 5,65 � od WebSupport.sk

„Inakší“ filmový festival – pokus tretí

2007-12-09 13:15:44
Pod hlavičkou občianskeho združenia Habio, resp. hnutia Ganymedes sa Gay Film Festival podarilo zorganizovať ešte dvakrát – v rokoch 2000 a 2001. O tri otvorené ročníky podujatia prejavila verejnosť obrovský záujem a organizátori sa stretli s prekvapujúco pozitívnou reakciou médií i zahraničných kultúrnych inštitútov, ktoré festivalu výrazne pomohli pri zháňaní atraktívnych filmových titulov. Z rôznych dôvodov sa však v začatej tradícii nepodarilo pokračovať. Kým v roku 1995 Slovensko zorganizovaním GFF predbehlo susedné Česko (mnohí účastníci boli aj odtiaľ), v ČR vznikla v roku 2000 prehliadka Duha nad Brnem, z ktorej sa kontinuálne vyvinul festival Mezipatra: v dňoch 26. októbra až 11. novembra 2007 sa v Brne a Prahe konal už 8. ročník tohto podujatia. Občianskemu združeniu Iniciatíva Inakosť sa tohto roku podarilo nadviazať spoluprácu s jeho organizátormi a výsledkom bolo podujatie nazvané Filmový festival Inakosti – Ozveny Mezipatier. Na šiestich predstaveniach za tri dni (12. – 14. novembra 2007) v bratislavskom kine Tatra ponúklo v rámci limitovaných možností kvalitný program, zložený z dvoch distribučných titulov, troch ďalších celovečerných snímok a kolekcie krátkych hraných filmov.

Čerešničky z distribúcie

Z našich kín už známa Zlá výchova španielskeho režiséra Pedra Almodóvara (premiéru u nás mala v roku 2005) veľa divákov tentoraz nepritiahla; vďaka známemu menu tvorcu i nesporným kvalitám dramatickej zápletky so zložitou, ale pritom prehľadnou rozprávačskou štruktúrou videl tento film už v minulosti zrejme takmer každý, kto ho vidieť chcel, ale aj tak to bol titul, ktorý si zaslúžil byť zaradený do programu. Ide v ňom o pomstu za zneužívanie chlapca v katolíckej internátnej škole v 60. rokoch 20. storočia a zároveň o „film vo filme“, keď mladý režisér, niekdajší chlapcov kamarát, nakrúca snímku na túto tému. Z klubovej distribúcie siahli organizátori po americkom filme Shortbus režiséra Johna Camerona Mitchella, kontroverznej snímke, ktorá si po uvedeniach na vlaňajšom MFF Bratislava, tohtoročnom Febiofeste a po premiére v júli tohto roku už stihla získať svojich priaznivcov i odporcov. „Shortbus“ je názov newyorského klubu, otvoreného návštevníkom rôznych sexuálnych orientácií; stretávajú sa v ňom protagonisti, s ktorými sa postupne zoznamujeme v úvodných obrazoch filmu: dvojica James a Jamie, ktorá prežíva krízu svojho vzťahu a uvažuje o tom, že by bolo dobré oživiť ho prizvaním niekoho tretieho; párová terapeutka, ktorá nie je schopná dosiahnuť so svojím manželom orgazmus, hoci to vierohodne (ale aj tak neúspešne) predstiera, mladá žena poskytujúca záujemcom sadomasochistické služby... Snímka zaujme nebývalou otvorenosťou sexuálnych scén, čiernym humorom a dôrazom na absurditu situácií, ktoré sú vlastne bežné, len v zápletkách do istej miery nadsadené, i použitím animovaných sekvencií zdôrazňujúcich charakter New Yorku ako obrovského mraveniska, kde sa môže diať čokoľvek... Pod rúškom zábavy a svojského humoru ide však v skutočnosti o veľmi smutnú, melancholickú až mrazivú mozaiku príbehov; kombinácia bujarej veselosti a skrytej melanchólie v záverečnej scéne pripomenie napríklad austrálsky film Dobrodružstvá Priscilly, kráľovnej púšte z roku 1994.

Niečo pre melancholikov

Pozoruhodná bola kolekcia nazvaná Krátke filmy pre melancholikov. Dva z nich – britský film Leto a švédsky film Spolubývajúci – spracúvajú podobnú tému: mladý gay je zamilovaný do svojho heterosexuálneho kamaráta. Kým Hong Khaou situoval svoj príbeh do parku, Magnus Mork necháva svojich hrdinov výlučne v interiéri bytu, o ktorý sa delia, ale vyznenie je rovnaké: isté veci skrátka nejdú, aj keď je to pre jednu zo zúčastnených strán bolestné. Austrálčan Rolmar Baldonado (Dve noci) a Čech Vojtěch Moravec (Sami) sa zasa stretli v použití podobnej formálnej metódy, keď rozdeľujú filmové plátno a sledujú paralelne dva deje. V prvom prípade ide o dva erotické zážitky mladého muža, ktoré sú navzájom akoby zrkadlovým odrazom – deje sa takmer to isté, ale v opačnom garde; v českej snímke zasa sledujeme večer dvoch partnerov po rozchode: jeden z nich zostáva sám v byte, kde predtým bývali spoločne, druhý sa ocitá v neútulnom, neosobnom novom prostredí, kam sa presťahoval – bol to jediný čiernobiely príspevok s veľmi vycibrenou vizuálnou stránkou. Každý zo zvyšných troch krátkych filmov by si zaslúžil svoje „naj“. Britská snímka Jazva (réžia Damien Rea) mal najšokujúcejšiu zápletku: mladý chlapec sa prostredníctvom svojej priateľky fotografky zoznámi s architektom, s ktorým by azda mohol nadviazať partnerský vzťah; po spoločne strávenej noci však zistí, že architekt bol v minulosti obeťou fyzického útoku, na ktorom sa zúčastnil aj on sám.
Najprekvapujúcejšiu pointu mala americká snímka Donny a Ginger (r. Jon Bush): nočné stretnutie mladého transvestitu-prostitúta a policajta v strednom veku vzbudzuje dojem, že muž zákona si chce nekonvenčne užiť; Ginger je však v skutočnosti jeho syn. A napokon kanadský film Najsmutnejší chlapec na svete, ktorý má superlatív už v titule, bol najvtipnejším z celej kolekcie; presnejšie povedané, jediným, ktorý staval na humore, aj keď poriadne čiernom. Titulný protagonista sa chystá obesiť počas oslavy svojich deviatych narodenín, lebo je stále odstrkovaný, ubíjaný, nepochopený – ako sa dozvedáme z retrospektívnych fleshbackov. Režisér Jamie Travis vyťažil čierny humor nielen z jednotlivých epizód, ale aj z kontrastu medzi gýčovitou farebnosťou na spôsob televíznych sitcomov a tragickosťou zápletky.

O ženách (nielen) pre ženy

Jediný titul festivalu – Tik-tak uspávanka – sa venoval lesbickej tematike. Režisérka Lisa Gornicková (sama si vo filme aj zahrala) sa zamerala na problém túžby po materstve u lesbických žien, ktoré vo filme predstavujú výtvarníčka Sasha a jej priateľka advokátka Maya. Ako „zohnať“ potenciálneho otca pre „ich“ dieťa a ako „to“ prakticky uskutočniť – to je problém, ktorý dvojica rieši. Ich postoje autorka konfrontuje s podobnými problémami slobodnej fotografky, ktorá by rada mala dieťa bez dlhodobejšieho vzťahu s mužom, a jej sestry, ktorá sa snaží počať dieťa „staromódnym“ spôsobom. Pomerne vážnu tému odľahčuje použitie Sashiných kresieb (divák sleduje v zrýchlenej podobe priamo ich vznik), ktoré rytmizujú a komentujú dej.

Najslabší a najlepší

Kanadský film režiséra Amnona Buchbindera Niečo úplne nové spracúva netradičnú a „nebezpečnú“ tému. Trinásťročný chlapec, ktorý žije na samote so svojím otcom a jeho druhou manželkou, nastúpi po prvý raz do školy; dovtedy využíval možnosť domáceho vzdelávania. Emerson, ktorý sa zaujíma o literatúru a sám sa pokúša písať, sa zamiluje do svojho učiteľa, čo, pochopiteľne, prinesie rad problémov: učiteľ zo zrejmých dôvodov nemôže tento cit opätovať, kým chlapec to chápe ako zradu a chce sa svojmu pedagógovi pomstiť... Napriek kontroverznej téme ide o film z formálnej stránky dosť konvenčný, vhodný skôr na televíznu obrazovku než na filmové plátno.
Umeleckým vrcholom Filmového festivalu Inakosti bola bezpochyby snímka kanadského režiséra Johna Greysona Proteus. Jej dej sa odohráva v prvej polovici 18. storočia v trestaneckej kolónii v Južnej Afrike a sústreďuje sa na vzťah dvoch väzňov: čierneho domorodca a nizozemského námorníka. Keď za zložitých okolností vyjde najavo pravda a odhalí sa až dvojako – sexuálne i rasovo – neprípustný vzťah, jeho aktérov odsúdia na trest smrti utopením. Greyson rámcuje tento príbeh práve scénami súdneho procesu, ktoré sú snímané stroho a vecne, kým samotný príbeh zobrazuje v silnej výtvarnej štylizácii na spôsob dobových kolorovaných rytín. Najviac však prekvapí použitie anachronických rekvizít a ďalších prvkov zo 60. rokov 20. storočia – od tranzistora až po „dizajn“ súdnych zapisovateliek; po celý čas sa zdá, že sa tak má iba zdôrazniť nadčasovosť príbehu (podobne, ako to urobil Derek Jarman v Caravaggiovi), ale záverečný titulok naznačuje, že režisér poňal príbeh aj ako paralelu k súdnemu procesu s Nelsonom Mandelom v roku 1964.

Ako ďalej?

Návštevnosť FFI bola slušná, ale nie až taká, ako by sme očakávali podľa skúseností z niekdajších GFF, čo však pripisujeme skôr slabšej propagácii a tomu, že časť filmov bola už u nás uvedená, než nejakej koncepčnej chybe. Naopak, idea a dramaturgia tohto podujatia sú bezpochyby chvályhodné a zrejme by v budúcnosti stálo za úvahu buď „preniesť“ Mezipatra na Slovensko v kompletnej podobe, alebo nadviazať na tradíciu a usporiadať opäť autonómny Gay Film Festival so všetkým, čo k tomu patrí.
V úvode sme sa „dopustili“ porovnania s analogickými podujatiami v Českej republike, a tak ešte dodajme, že popri Mezipatrách existuje aj stála sekcia Iný breh v rámci pražského Febiofestu. Nás môže tešiť, že tohto roku ponúkne samostatnú sekciu Voľná zóna: British Queer Cinema Medzinárodný filmový festival Bratislava v dňoch 30. novembra až 7. decembra.

o kultúre / Jaroslav Hochel / autor je filmový publicista

*/